Zvýšenie krvného tlaku je súčasť normálnej reakcia organizmu na situáciu, kedy treba zabezpečiť zvýšené prekrvenie dôležitých orgánov. V učebniciach fyziológie je zvýšenie tlaku uvádzané ako typický príklad reakcie organizmu na stresovú situáciu, keď sa človek alebo zviera chystá na útek pred nebezpečenstvom alebo útok na nepriateľa. Jedným dychom sa dodáva, že u civilizovaného človeka nemáva takáto stresová reakcia typické pokračovanie - ak ešte niekam v strese uteká, tak na autobus a už vôbec sa nevrhá na zákazníka, alebo šéfa, ktorý ho nahneval (ani keby ho mal v dosahu - pôvodcu stresu často ani nevidí). Stresová reakcia organizmu tak akosi vyšumí do prázdna a všetok uvoľnený adrenalín a ostatné mediátory a produkty stresovej reakcie sa vybúria na vlastnom organizme. Čo sa týka krvného tlaku: krv, ktorú srdce čerpá pod zvýšeným tlakom, nenájde očakávaný priechod rozšírenými tepnami do pracujúcich svalov a neefektívne zvýšený tlak poškodzuje srdce aj cievy.
Ďalším významným faktorom je obezita. Je priamo spojená so vznikom aterosklerózy a artériovej hypertenzie. Mechanizmov je viac, spomeňme len priamy vplyv aterosklerózy na zhoršenie poddajnosti ciev a mediátory, uvoľňované hlavne viscerálnym tukovým tkanivom, ktoré sprostredkujú poškodzovanie ciev a vzostup krvného tlaku.
O škodlivosti trvalo vysokého krvného tlaku, ktorý za týchto okolností vystupuje už nie ako súčasť normálnej odpovede organizmu na záťaž, ale ako samostatná chorobná jednotka - artériová hypertenzia, niet pochybností. Ischemická choroba srdca, infarkty, cievne mozgové príhody - to sú len niektoré následky. S ďalším následkom obezity - cukrovkou (diabetes mellitus) 2. typu ho spájajú metabolické abnormality a ich spoločné pôsobenie predstavuje pre pacienta už naozaj vysoké riziko predčasného úmrtia, nehľadiac na tortúry počas života. Dĺžka života sa v štúdiach používa ako dobre vyčísliteľný objektívny parameter, hodnotenie kvality života vždy zaváňa subjektivitou.
Lenže pre jednotlivca je podstatné, ako si sám, subjektívne hodnotí kvalitu svojho života a tu sa niekedy dostáva do konfliktu s vedou. Nie nadarmo sa artériová hypertenzia označuje za tichého zabijaka. Nie je málo pacientov, ktorí ju nijako zvláštne nepociťujú a údajne z plného zdravia ich skosí infarkt alebo mozgová mŕtvica. Na druhej strane je tiež početná skupina pacientov, ktorých bolesti hlavy a nepohoda trápi už pri hranične zvýšených hodnotách krvného tlaku. Nemožno zabudnúť ani na starých ľudí, ktorí majú vďaka menšej poddajnosti tepien veľký rozdiel medzi systolickým a diastolickým tlakom (tlakom počas vypudzovania krvi zo srdca a počas plnenia srdcových komôr). Mnohí, možno väčšina má po poklese zvýšeného krvného tlaku sklon k príznakom horšieho prekrvovania mozgu - závratom, niekedy aj pádom, ktoré ich ohrozujú vážnymi úrazmi - zvlášť pre osamelých starých ľudí hotová pohroma.
Medicína však nutne potrebuje nejaké nastavenie základných pravidiel, a jedným z nich je určenie normálneho krvného tlaku. Ponúka sa jednoduché riešenie - urobíme priemer z populácie, lenže tak to pri väčšine parametrov dobre nefunguje. Robí sa to tak, že sa zisťuje, s akými hodnotami tlaku ľudia prežívajú najdlhšie a ešte lepšie, akí pacienti a s akými hodnotami tlaku prežívajú najdlhšie. Jednoduché extrapolácie - čím nižší tlak, tým lepšie, pochopiteľne nefungujú, nielen preto, že nulový tlak je nezlučiteľný so životom. Je jasné, že krivka závislosti dožívania na krvnom tlaku má tvar J a snaha vedcov sa upiera na nájdenie toho najnižšieho bodu písmena J. Lenže beda- tých J kriviek je v populácii kopa - iné sú pre zdravých, iné pre chorých a zvlášť ostro sledované je J diabetikov.
Výsledkom sú dve hranice normálneho krvného tlaku. Pre nediabetikov je hornou hranicou 140/90 mmHg (ale je to zložitejšie, všetky hodnoty podľa posledných smerníc Európskej kardiologickej spoločnosti sú v tabuľke; ešte iné normy platia pre domáce meranie krvného tlaku a pre 24 - hodinové monitorovanie krvného tlaku). Pre diabetikov sa odporúča dosiahnuť hodnoty pod 135/85. Boli pokusy zatlačiť najnižší bod ich J krivky ešte nižšie, ale nepriniesli už nič dobré. Najnovšie sa však objavili tendencie stanoviť hranice normálneho krvného tlaku ešte nižšie aj pre pacientov bez diabetu, a to zo strany amerických odborných organizácii, medzi nimi renomovaných AHA a ACC (American Heart Association a American College of Cardiology). Nimi navrhovaná hranica, 130/80 mmHg by však znamenala, že takmer polovica americkej populácie má artériovú hypertenziu.
Nie všetci odborníci súhlasia s takýmito odporúčaniami. Aj keď je americká populácia vyslovene nezdravá, polovica hypertonikov je pre mnohých predsa len priveľa. Rešpektovanie nových pravidiel znamená zintenzívniť liečbu a vystaviť možným nežiadúcim účinkom liekov ďalšie desiatky miliónov ľudí, z ktorých podstatná časť nie je vystavená nijako významnému riziku kardiovaskulárnych komplikácii hypertenzie.
Tu sa opäť dostávame k tej ťažko merateľnej kvalite života. Nielen liečba, ale aj lieky na vysoký tlak majú svoje nežiadúce účinky. Nie fatálne, nie obmedzujúce dĺžku života, ale nepríjemné - časté sú bolesti hlavy, závraty, a niekedy až neprijateľné - napríklad zriedka priznávaná erektilná dysfunkcia. Niekedy sa časom zmiernia, mnohé sa dajú vyriešiť zmenou liečby. Inokedy pomôže kompromis - netrvať na dosiahnutí optimálnych hodnôt tlaku, čo je prijateľnejšie u nízko rizikových pacientov. Ale pomerne často pacienti liečbu, po ktorej sa cítia horšie, jednoducho prerušia a potom niektorí lekára celé roky nenavštívia. Niet sa čo čudovať odhadom, že polovica pacientov s hypertenziou je nediagnostikovaná, z diagnostikovaných sa polovica nelieči a z tých, ktorí sa liečia, polovica je liečená nedostatočne.
Rozumným sa zdá názor, že intenzita liečebných intervencii by sa mala odvíjať skôr od celkového rizika komplikácii u daného pacienta. Nakoniec, tabletky nie sú to prvé, čo má pacient s vysokým krvným tlakom dostať ako liečbu. Ako prvé sú na rade úpravy životosprávy. Úprava nadváhy sama osebe vedie k celkom významnému zníženiu krvného tlaku, zvýšenie pohybovej aktivity tiež a nakoniec, je známe, že športujúci pacienti s nadváhou majú nakoniec lepšie zdravotné vyhliadky, ako nešportujúci bez nadváhy.
A nakoniec, je tiež podstatné, ako sa k určitým dôležitým číslam dostaneme. Je skutočnosťou, že ani niektorí lekári nerešpektujú pravidlo, že diagnóza artériovej hypertenzie sa stanovuje na základe nálezu zvýšených hodnôt krvného tlaku pri dvoch z troch nezávislých meraní po určitej dobe (najmenej 10 minútach) fyzického a psychického pokoja. Jedno meranie krvného tlaku teda neznamená hypertenziu, a už vôbec nie u chorého pacienta s horúčkou, alebo nervózneho z dlhého pobytu v čakárni. Snáď sa dá veriť, že aspoň u pacientov, zaradených do prospektívnych klinických štúdii je meranie tlaku správne, ale pri retrospektívnych...?
Hoci hovoríme o medicíne a nie o politike či ekonomike, človeku napadne aj starorímske Cui bono? - v čí prospech? Na rozdiel od zdravého, chorý človek je aj zdroj ziskov: pre výrobcov liekov, dodávateľov diagnostiky a aj poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (hoci v slovenskom systéme zdravotnej starostlivosti to celkom neplatí). „Výroba chorých“ je nežiadúcim fenoménom, ktorý treba v určitých súvislostiach prinajmenšom pripustiť. Milióny ďalších hypertonikov môžu byť lákavým cieľom podnikania.
Na záver tu je príležitosť rýpnuť si aj do štatistiky - vedy, ktorá dáva presné výsledky z nepresných čísel. Odporúčania na základe štatisticky spracovaných výsledkov pracujú s hodnotami jednotiek mmHg (ináč torrov, pokusy o zavedenie SI jednotiek zlyhali). Lenže, skúsili ste si niekedy trikrát po sebe zmerať krvný tlak? Určite ste nenamerali rovnaké hodnoty a rozdiely možno presiahli 5 aj 10 mmHg. Konečne, v praxi sa na základe dlhoročných skúseností pri "ručnom" meraní bežne udáva krvný tlak v krokoch po 5 mmHg. A to je už, vzhľadom k smerniciam, veľká tolerancia, v rámci ktorej sa môže zo zdravého človeka stať pacient a naopak. Nemali by sa vedci pozrieť aj úplne na začiatok, k získavaniu čísiel, s ktorými pracujú? (Než nás začnú kŕmiť ďalšími tabletkami, z ktorých neraz aj bolí hlava.)