Riešením je trvalé monitorovanie koncentrácie glukózy v krvi (glykémie), čím sa myslí odčítanie jej hodnoty v intervaloch niekoľkých minút (častejšie meranie nemá praktický význam). Principiálne by to nebol problém - dávno je známe, že oxidácia glukózy za prítomnosti enzýmu glukózooxidázy produkuje peroxid vodíka, ktorého elektrolýzou vzniká merateľný elektrický prúd, závislý od koncentrácie glukózy. Inou, novšou metódou je meranie na princípe fluorescencie. V praxi je však veľký problém so stabilitou zariadenia v prostredí živého organizmu. Trápi aj tzv. umelý pankreas - zariadenie, ktoré buď plne automaticky, alebo po korekcii pacientom dávkuje inzulín. Hoci už bolo schválené pre klinické používanie, v praxi jeho použiteľnosť stále naráža aj na problémy s trvanlivosťou a nutnosťou častých kalibrácii glukózového senzora podľa odberov krvi.
Samotné glukózové senzory sa používajú ako jednorazové zariadenia s trvanlivosťou niekoľkých dní. Merajú koncentráciu glukózy v intersticiálnej tekutine, ktorá je v prijateľnej zhode s koncentráciou glukózy v krvi. Údaje prenášajú do vonkajšej jednotky, ktorou môže byť aj smartfón, alebo poloautomatická inzulínová pumpa, ktorá podľa nameraných hodnôt koriguje množstvo inzulínu, podávané pacientovi. Musia sa však aj viackrát denne kalibrovať na základe hodnoty, nameranej z odberu krvi. Aj tak sú prínosom pre pacientov, ktorým hladina glykémie počas dňa silne kolíše a ohrozuje ich komplikáciami, napríklad hypoglykémiami. Takéto výchyľky sa jednotlivými odbermi často nedajú zachytiť, liečba je neprimeraná a vedie k ďalším problémom (progresia chronických komplikácii cukrovky, syndróm nerozpoznania hypoglykémie, prípadne až poškodenie centrálneho nervového systému). Senzory disponujú aj prostriedkami na varovanie pacienta pred nebezpečnými hodnotami glykémie.
Významný pokrok prezentuje štúdia PRECISE II, predstavujúca testovanie nového typu senzoru Eversense CGM system, ktorá preukázala jeho funkčnosť počas 90 dní s výhľadom až polročnej použiteľnosti. S ohľadom na testovací režim ešte nie je zrejmé, aké časté kalibrácie bude zariadenie vyžadovať, ale očakáva sa výrazný pokrok aj v tomto smere. Počet zlyhaní systému bol prijateľný, pritom zariadenie samo upozorňuje na nefunkčnosť a blížiaci sa koniec životnosti. Počet komplikácii, hlavne zápalových, bol prijateľný - 80% pacientov bolo spokojných do tej miery, že by chcelo zariadenie ďalej používať.
Samotný senzor sa jednoducho implantuje pod kožu pomocou aplikátora (podobá sa to na čipovanie psíkov) a pomerne jednoducho aj odstraňuje po skončení životnosti. Je to 18 milimetrov dlhá tyčinka s priemerom 3,5 milimetra, ktorej vnútorné zariadenie spektrofluorometricky meria koncentráciu glukózy, reverzibilne naviazanej na indikátorový hydrogél. Pre zaujímavosť, silikónový povlak na povrchu senzora je impregnovaný nepatrným množstvom dexametazónu - lieku so silným protizápalovým účinkom, ktorý potláča zápalovú reakciu organizmu a predlžuje tak životnosť zariadenia. Údaje odosiela cez bluetooth pripojenie do transmitera, umiestneného na koži nad senzorom. ktorý ich ukladá, spracúva a dokáže vibráciami upozorniť pacienta na nebezpečné hodnoty. Tiež ich prenáša na mobilné zariadenie, vybavené príslušnou aplikáciou na podrobné spracovanie. Transmiter je niekoľko centimetrov veľká "placka", ktorá sa dá jednoducho dočasne odstrániť.
Trvácny a pacientom dobre znášaný glukózový senzor je predpokladom zlepšenia kvality liečby diabetu u tých najproblémovejších a najohrozenejších pacientov s labilným diabetom 1. typu, vrátane detských pacientov. Pravdepodobne však umožní aj rozšírenie používania plne automatickej inzulínovej pumpy s funkciou umelého pankreasu.
Podrobnosti o štúdii: v Diabetes Technology & Therapeutics