Polypragmázia, teda predpisovanie mnohých liekov súčasne, z ktorým niektoré nie sú nevvyhnutné, je stále väčším problémom modernej medicíny. Okrem ekonomickej stránky- neúčelného zvyšovania nákladov na zdravotnícku starostlivosť, prináša aj zdravotné riziká - od porúch trávenia až po závažné nežiadúce účinky, z nich niektoré ako následok nechceného vzájomného ovplyvnenia metabolizmu a pôsobenia liekov. Dôsledkom množstva užívaných tabletiek sú omyly pri ich užívaní, prípadne aj vedomé prerušenie užívania niektorých z liekov, ak sa pacientovi minú, alebo sa mu nezdajú účinné. Možno pôsobením zákona schválnosti, možno preto, že neúčinné lieky niekedy nemajú ani tie nežiadúce účinky, často sú vynechané práve tie najpotrebnejšie lieky (napríklad chýbanie účinku liekov na zníženie krvného tlaku mnoho pacientov necíti, až kým nenastanú komplikácie - medzi nimi môže byť aj mozgová porážka alebo infarkt).
Na druhej strane, mnoho pacientov očakáva zvlášť liek na každú boliestku. A lekári im nedokážu, alebo niekedy ani nechcú vysvetliť, že s niektorými zdravotnými ťažkosťami sa nedá iné, ako naučiť sa žiť. (Drsný bonmot jednej kolegyne, určený pacientom nad 50 rokov: príčinu Vašich ťažkostí nehľadajte v zdravotnej dokumentácii. Tá je napísaná v rodnom liste.)
A tak nakoniec aj pre predpisovanie liekov neraz platí, že menej je niekedy viac. Ako však nepredpísať liek, keď je jeho účinnosť a potreba "vedecky dokázaná?" Zdalo by sa to jednoduché: použiť zdravý rozum a z liečby vyradiť lieky s najmenej podstatným, alebo sotva znateľným účinkom. Veď, aký význam má napríklad „prevencia“ aterosklerózy alebo osteoporózy v osemdesiatke, kedy je už jednoznačne rozvinutá a nezvratná? Lenže takýto postup je "neštandardný" (- a to neviete, na čo všetko sa dnes pacienti dokážu sťažovať).
Je len málo článkov v odbornej literatúre, ktoré priamo upozorňujú na lieky, ktorých predpisovanie býva často zbytočné, až škodlivé. Ak sa objavia, stoja za pozornosť podobne, ako upozornenie na 11 liekov, v ktorých predpisovaní by sa nemalo bezdôvodne pokračovať, na odbornom portáli Medscape. V mnohých prípadoch ide o dávno známe, ale prehliadané skutočnosti.
Prvými v zozname sú lieky proti zápche. Ťažkosti s vyprázdňovaním stolice trápia najmä starších ľudí. Ale všetky tieto lieky sú určitým spôsobom návykové a pri trvalom užívaní, ktorého sa neraz takíto pacienti dožadujú, časom strácajú účinnosť - pokiaľ sú vôbec účinné (v originálnom článku sa spomínajú aj úplne neúčinné lieky, konkrétne preparáty sa vzťahujú na USA). Lepšie je, ak sa pacienti aj "pacienti" zmieria so skutočnosťou, že ani vyprázdňovanie stolice raz za niekoľko dní nie je choroba a jej konzistencia sa dá regulovať aj zložením stravy.
Už dávnejšie sa zistilo, že je možné podstatne obmedziť preventívne predpisovanie antibiotík pred stomatologickými výkonmi pacientom, ktorí sú vo zvýšenej miere ohrození bakteriálnou endokarditídou, potenciálne smrteľným zápalom srdcových chlopní. Boli obavy, že mikróby, ktoré sa pri manipulácii s infikovaným zubom dostanú do krvného obehu, môžu napadnúť práve povrch poškodenej chlopne alebo chlopňovej protézy. V skutočnosti ich fungujúci imunitný systém zneškodní aj bez pomoci antibiotík a antibiotická prevencia sa má obmedziť len na malé skupiny zvlášť ohrozených pacientov, napríklad práve tých, ktorí po nejakej transplantácii užívajú imunosupresívne lieky. Tento nový poznatok sa však presadzuje len veľmi pomaly - a to napriek tomu, že problém zbytočného používania antibiotík sa v odbornej literatúre preberá stále a znova.
Nezdravo sa rozšírilo predpisovanie liekov zo skupiny PPI (inhibítory protónovej pumpy v špecializovaných bunkách sliznice žalúdka), obmedzujúcich tvorbu žalúdočnej kyseliny, určené na liečbu dvanástorníkových vredov. V skutočnosti výborne pomáhajú aj pri zápaloch žalúdka a s obľubou sú predpisované preventívne. Žalúdočná kyselina však má svoj účel aj pri likvidácii nežiadúcich mikróbov a dlhodobé užívanie PPI sa odzrkadli vo vyššom výskyte črevných infekcii, niekedy aj veľmi nebezpečných. PPI tiež znižujú vstrebávanie vápnika a vitamínu B12, čo je závažné nielen u starších ľudí. Je teda treba, aby PPI boli užívané len vtedy, keď to naozaj treba, a nie dlhodobo.
Aj na Oslovi sa už písalo o pochybnostiach o zmysle nekompromisného boja so zvýšeným cholesterolom. Odborné lekárske spoločnosti tiež čiastočne poľavujú z radikálnych postojov - hoci (možno pod tlakom farmaceutických firiem) donedávna tlačili hranice "normálnej" hladiny lipidov v krvi stále nižšie. Až na výnimky je oficiálne uznané, že preventívna liečba zvýšenej hladiny cholesterolu u ľudí bez závažných srdcovocievnych ochorení (srdcového infarktu) nemá význam a podobne je to u starých ľudí okolo osemdesiatky.
Svojho času boli sedatíva a hypnotiká (lieky na upokojenie a na spanie) zo skupiny benzodiazepínov oprávneným prelomom v psychofarmakoterapii. Ich užívanie sa nesmierne rozšírilo a spoznali sa aj ich nepriaznivé účinky. Ak aj prehliadneme ich návykovosť a napríklad sporné informácie o zhoršovaní príznakov demencie, ostáva fakt, že spolu s inými, modernejšími liekmi, antidepresívami zo skupiny SSRI (a dodávame, že ešte ďalšími psychofarmakami) zvyšujú u starých ľudí riziko závratov a pádov. A pády sú u starcov skutočne život ohrozujúce - nie ani z dôvodu bezprostredného smrteľného zranenia, ale neskoršími následkami: v dôsledku osteoporózy ľahko vznikajú zlomeniny končatín, ktoré sa niekedy už nezahoja. Napríklad častá zlomenina krčku stehennej kosti, ak sa nerieši operáciou, vedie k úmrtiu až tretiny starých pacientov v dôsledku upútania na lôžko a nasledujúceho hypostatického zápalu pľúc. Operačná úmrtnosť je niekoľko percent, ale výsledky operácii sú neuspokojivé u ďalšieho percenta pacientov. Je teda lepšie, ak sa starší ľudia dokážu so svojou typickou nočnou nespavosťou vyrovnať ináč. Ale, pri akútnom strese sú benzodiazepíny skutočne užitočné.
Trochu pohasína hviezda liekov zo skupiny betasympatikolytík (betablokátorov), ktoré dokážu chrániť srdce proti následkom nedokrvenia. Ich doživotné užívanie po srdcovom infarkte bolo spochybnené, ale ináč sú to stále veľmi cenené lieky v ostatných indikáciach.
Podobne je spochybnená aj trvalá medikácia u pacientov s pľúcnymi chorobami - astmou a chronickou obštrukčnou bronchopulmonálnou chorobou. Nie preto, že by boli moderné lieky škodlivé alebo neúčinné, proste sa ukázalo, že ich pacienti v obdobiach remisie (ústupu choroby) nemusia užívať, ako sa dosiaľ praktikuje.
Dosť jednoznačné je spochybnenie užitočnosti oxybutinu a podobných liekov proti inkontinencii (nechcenému úniku moča). Okrem toho, že zásadne pomôžu len o niečo viac, ako desatine pacientov, majú u mnohých výrazné nežiadúce účinky.
Lieky na Alzheimerovu chorobu podľa niektorých štúdii prepadli úplne - zväčša vôbec nepomáhajú, len škodia v dôsledku nežiadúcich účinkov. Bohužiaľ, treba sa zmieriť so skutočnosťou, že pre týchto pacientov sa nedá okrem opatery nič iné urobiť (a s prevenciou je to tiež bieda).
Pri liečení bolestí chrbtice sa dlhé roky s obľubou a v dobrej viere používajú lieky na uvoľnenie napätia svalov (myorelaxancia). Sú však neúčinné, teda zbytočné. Mimochodom, lieky na odstránenie bolesti síce pomáhajú, ale väčšinou neliečia príčinu bolestí. Preťažený chrbát treba nechať oddýchnuť, zotaviť sa, a ak je príčinou napríklad poškodenie medzistavcovej platničky, často pomôže len operácia.
Už bolo dávnejšie zistené, že rôzne tabletky s vitamínmi a stopovými prvkami sú s výnimkou dokázaného nedostatku niektorej látky zbytočné a dokonca môžu škodiť. Tu sa píše o tabletkách s vápnikom a vitamínom D, ktoré síce trochu zvyšujú kostnú denzitu (a tiež tvorbu močových kamienkov), ale neznižujú riziko zlomenín. K tejto informácii môžem pripojiť podozrenie na zvýšenú úmrtnosť v súvislosti s užívaním vitamínu E, rizikovosť vitamínov A a D pri predávkovaní, či nepotvrdený (prípadne nepriaznivý) účinok pojedania rôznych stopových prvkov (z ktorých u niektorých ani presne nevieme ich normálnu hladinu v organizme).
Je pochopiteľné, že topiaci sa aj slamky chytá a platí to aj o pacientoch, ktorí si nevedia rady so svojimi ťažkosťami. Je však dobre nezamieňať slamku a záchranný pás.