Sarin (izopropylmetylfluorfosfonát) je bojová nervovoparalytická látka, jedna z najjedovatejších. Je prchavá, v prírode sa rozkladá hodiny až dni. Pôsobí zablokovaním prenosu nervových vzruchov na synapsách. Sú známe protijedy, ale treba ich aplikovať v priebehu minút a musí nasledovať ďalšia zdravotnícka starostlivosť.
Vyrobili ho ešte Nemci za druhej svetovej vojny, ale nepoužili ho, hoci mali postavenú prevádzkyschopnú továreň. Podobne, ako výsledky raketového výskumu, poznatky, zariadenia a vedcov si podelili Sovieti a Američania, ktorí v päťdesiatych rokoch výrobu sarinu zvládli. Nie je to vôbec jednoduché a vyrobením sarinu starosti nekončia. Treba ho nejako uskladniť a aby sa nerozkladal a nekorodoval kovy, musí byť veľmi čistý a chemicky stabilizovaný (napr. diizopropylkarbodiimidom a tributylamínom). Potom sa dá skladovať rádovo roky. Konečnú destiláciu, ktorou sa zbaví reziduí kyselín, zrejme v nacistickom Nemecku nezvládli a po vojne sa to asi podarilo práve len Sovietom a Američanom (a údajne, možno Juhoslovanom -!?).
Druhou možnosťou, ako sarin uskladniť, je uchovávať jeho menej toxické a stabilné zložky (DF - methylphosphonát difluorid a isopropyl alkohol) a zmiešať ich pred použitím - teda ako tzv. ako binárnu zbraň. Ani to však nie je jednoduché, o.i. reakcia je mierne búrlivá a okrem sarinu vzniká aj toxický a korozívny fluorovodík. Tento postup údajne používala Sýria. Je však sotva možné, aby vojačkovia zlievali zložky niekde vedľa cesty alebo v kôlni vedľa hangára, takže munícia sa zrejme plnila (prípadne plní?) nedlho pred použitím v továrni a dodáva na bojisko. (Výsledný sarin nie je dlhodobo stabilný, ale pre vlastníka prekurzorov s potrebnými znalosťami a vybavením je takáto príprava predstaviteľná.)
Je prakticky nemožné bez potrebného technického a vedomostného zázemia vyrobiť a uskladniť dostatočné množstvo sarinu (stovky kilogramov). Minimálne náklady na malú továrničku na sarin sa odhadujú na desiatky miliónov dolárov. Veľmoci ho po rokoch testovania a omylov produkovali efektívne v stovkách až tisícoch ton, náklady boli obrovské. O výrobu sa pokúšali ďalšie krajiny, píše sa o Číne, Veľkej Británii, Francúzsku, Iraku, ale aj Juhoslávii a Švédsku. Výsledné produkty ale spravidla neboli dostatočne kvalitné a tým trpela ich stabilita a skladovateľnosť. Aby sa dal použiť aj nekvalitný sarin, museli ho (svojho času v Iraku) zrejme vyrobiť tesne pred použitím.
Čistý sarin je bez zápachu, nekvalitný sarin páchne rôzne, zdrojom zápachu sú nežiadúce prímesi, takže sa dá do istej miery usudzovať o pôvode smradľavého sarinu, hlavne to, že nepochádza zo skladov veľmocí. Menšie štáty čistý sarin zrejme nedokázali vyrobiť. Neprítomnosť stabilizátorov by mohla svedčiť pre binárny pôvod látky. Ináč je dopátrať sa jeho pôvodu neisté.
Podrobnejšie informácie nájdete zde (kupodivu, veľmi podrobné) alebo v angličtine zde a (veľmi fundované a zrozumiteľné) a ďalšie odkazy napr. na anglickej wikipédii. Článok je kompilát z týchto a zopár ďalších zdrojov. Upozorňujem, že autor síce rozumie problematike, ale nie je špecialista na bojové chemické látky.