xxii 99
Semine quoque inserere natura docuit raptim avium fame devorato solidoque et alvi tepore madido cum fecundo fimi medicamine abiecto in mollibus arborum lecticis et ventis saepe translato in aliquas corticum rimas, unde vidimus cerasum in salice, platanum in lauru, laurum in ceraso et bacas simul discolores. tradunt et monedulam condentem semina in thensauros cavernarum eiusdem rei praebere causas.
Tento článok nie je vážna veda. Je to len taká malá prehliadka hračiek prírody, panoptikum príšeriek rastlinného sveta. Ale možno vás vyburcuje k tomu, aby ste sa odtrhli od monitorov a vybehli do prírody, spoznávať ju priamo, naživo, svojimi zmyslovými orgánmi.
Latinský text v úvode pochádza z diela Plínia Staršieho Naturalis Historia, ktoré vyšlo v českom preklade pod názvom Kapitoly o přírode.
Kniha XVII, 14/ [22] Ještě jednomu způsobu množení nás naučila příroda, jak vsazovat jeden strom na jiný. Hladový pták spolkl ukořistěné semeno, to změklo teplem a vlhkem v jeho útrobách a obaleno výživným stráveným pokrmem zapadlo do rozsochy větví. Jindy zase zanesl vítr semínko do pukliny kůry. A tak možno spatřit třešeň na vrbě, platan na vavřínu; ten zase jinde na třešni nese pyšně své bobule zcela jiné barvy. Prý i kavky si ukládají semena jako poklad do dutin a napomáhají těmto zjevům.
Epifyty sú rastliny, ktorých prirodzeným stanovišťom nie je pôda, ale iné rastliny(väčšinou stromy, ale tiež kmene stromovitých papradí), na ktorých však žijú bez toho, aby koreňmi alebo inými orgánmi prenikali do ich cievnych zväzkov. Prichytávajú sa len na kôru, nie sú to parazity, iné rastliny pre ne predstavujú len substrát alebo podklad, na ktorý sa prichytávajú koreňmi. Živiny čerpajú z organických a minerálnych látok, ktoré sa im nahromadili v koreňovom systému, či už ide o opadaní lístie, mŕtvolky hmyzu alebo hlinu, ktorú im medzi korene navláčili mravce. Epifyty bez problémov dokážu rásť v kvetináči, čo je najlepším dôkazom, že to nie sú parazity.Približne 10% vyšších rastlín žije epifytickým spôsobom života. Do tejto umelej skupiny charakterizovanej práve svojím spôsobom života patria mnohé tropické orchidey (Phalaenopsis, Dendrobium, Cattleya), bromélie (Tillandsia, Vriesea, Guzmania). paprade (Platycerium, Phlebodium, Asplenium nidus, Polypodium), kaktusy (Rhipsalis, Epiphyllum), gesneriovité rastliny z príbuzenstva africkej fialky (Columnea, Aeschynanthus, Nematanthus), skrátka množstvo druhov rastlín z mnohých navzájom nepríbuzných čeľadí. Pre tieto rastliny predstavuje epifytizmus štandardný spôsob života.
Občas sa podarí nájsť neočakávané kompozície, kedy sa na kôre stromu, v rázsoche medzi konármi alebo v diere po odumretom konári uchytí rastlina, ktorú poznáme ako normálny lesný strom alebo ovocný ker. Alebo obyčajná bylina, ktorej semienka na strom zanesú vtáky, mravce alebo vietor.
Tu je malá galéria najzaujímavejších "úkazov"
Dracéna kanárska (Dracaena draco) na datľovníku kanárskom (Phoenix canariensis).Táto rozkošná kompozícia sa nachádzala na ostrove Tenerife, v meste Puerto de la Cruz. Vtáča prehltlo plod dracény, pričom nestrávené semienko prešlo jeho tráviacu sústavou, uviazlo medzi listami palmy a tam vyklíčilo. Keďže kanárska dracéna je veľmi odolná voči suchu, semenáčik prežil a dorástol do rozmerov, ktoré vidíte na fotografii. Fotografia je z 3.12.2001, palma odvtedy určite riadne podrástla a údržba zelene jej orezala odumierajúce spodné listy, takže táto kompozícia je už určite minulosťou.
Minulosťou je aj "tropické aranžmá", ktoré sme s priateľmi objavili pri Kvašovskom potoku pretekajúcom cez obec Zemiansky Kvašov, pridruženú k Považskej Bystrici.Vďaka vlhkej tienistej mikroklíme zalesneného horného toku potoka sa v ryhe na kmeni javora poľného (Acer campestre) uchytil sladič obyčajný (Polypodium vulgare). Na kmeni javora porastenom machom a lišajníkmi (Peltigera) sa vytvorili malé trsy sladiča vo výške až 4 m nad úrovňou terénu. Malé sladiče rástli aj priamo na kôre javora. Cez leto vyschli, ale len čo zapršalo, napili sa vody a rástli ďalej ako keby sa nič nestalo.
Okrem sladiča na javore rástli pakost smradľavý (Geranium robertianum) a kyslička (Oxalis acetosella). Javor vážne poškodilo predčasné sneženie (október 2008), ktoré mu zlomilo v tom čase ešte olistený vrchol a zmladenie z kmeňa bolo len slabé, takže strom odumrel a cez leto roku 2014 za zlomil.
Sladiče a iné náhodné epifyty síce žijú, ale v blízkosti prebieha občasná ťažba dreva, je len otázku času, kedy drevorubači zlikvidujú to, čo z kompozície zostalo.Sladič obyčajný (Polypodium vulgare), sladič pílkovitý (P. interjectum), sladič južný (P. cambricum) a ich krížence sú asi jediné európske cievnaté rastliny, pre ktoré predstavuje epifytizmus normálny spôsob života, popri raste na zemi a na skalách, aj keď tropické paprade z čeľade Polypodiaceae väčšinou rastú len ako epifyty.
Pri Kvašovskom potoku sa nachádza ešte jedna epifytická kuriozita - medzi konármi starej vŕby bielej (Salix alba) vyrástol celý smrekový lesík. Smrekov bolo pôvodne viac, ale navzájom si konkurovali, niekoľko ich tiež dorazili suché letá, až napokon zostal iba jeden a tie, ktoré vyschli, sú zelené len od machu. Prvý záber je z 29.5.2005, druhý z 2.3.2013. Vzhľadom na obmedzené zdroje živín a vody práve počas vegetácie smreky výrazne zaostávajú v raste. Cez zimu 2013/2014 sa jeden kostrový konár vŕby zlomil, ale k prerušeniu cievnych zväzkov nedošlo, takže zatiaľ žije, vytvára výhonky a postupne obrastá machom.
Pri "epifytických" ihličnanoch ešte zostaneme.
V mestskom parku v Innsbrucku medzi konármi borovice čiernej (Pinus nigra) vyklíčilo semeno tisu (Taxus baccata) a vďaka vlhkej podhorskej klíme z neho vyrástol celkom pekný stromček. Fotografia je z 21.5.2004.
Pri obci Podjavorník v pohorí Javorníky takto na jelši sivej (Alnus incana) vyrástol semenáčik smreka, a to dokonca na kmeni, v malej dierke po odumretom konári. Foto - 8.10.2006.
Ďalší záber je zo zámockého parku v Lednici na Moravě. Ako fytofor, čiže "nosič rastlín" slúži platan javorolistý (Platanus x acerifolia), "epifyticky" na ňom rastie borovica hladká (Pinus strobus). Záber je zo 14.8.2005.
Ďalším "epifytickým" ihličnanom v tomto malom panoptiku príšeriek je borovica pínia (Pinus pinea), ktorá našla svoj životný priestor v dutine po odrezanom konári na cypruse (Cupressus sempervirens) v parku pri Villa Medicea di Castello vo Florencii. Hneď vedľa, na ďalšom cypruse, sa uchytila palmička nízka (Chamaerops humilis) a nevyzerá, že by sa jej nedarilo, aj napriek obmedzeným možnostiam získania vody a živín. Obe fotografie sú z 11.9.2011.
Poďme však naspäť do strednej Európy
Pri zámku Herberstein v Rakúsku medzi konármi javora poľného (Acer campestre) vyrástol divý egreš (Grossularia uva-crispa). Aj v tomto prípade však "využil" dieru po odumretom konári, v ktorej sa nahromadil dostatok detritu a udrží sa v nej aspoň toľko vody, aby egreš nevyschol a mohol pomaličky rásť. A taktiež pri zámku Herberstein sa na agáte v praskline kôry uchytil rozchodník väčší (Sedum maximum). Dátum – 15.9.2005.
Vhodným "nosičom rastlín" je práve agát biely (Robinia pseudoacacia) - vďaka hlboko rozbrázdenej kôre medzi jeho konármi vznikajú celé "kvetináče" plné substrátu. Ich najčastejším obyvateľom je lastovičník väčší (Chelidonium majus), ktorého semená rozvláčajú mravce.
Pred Slovenským národným múzeom v Martine rastú takého agáty s drevnatými podnájomíkmi. Na jednom z nich v pukline kôry rastie breza (Betula pendula), ďalší má medzi konármi až 4 podnájomníkov - jarabinu vtáčiu (Sorbus aucuparia), javor mliečny (Acer platanoides), čremchu (Prunus padus) a vtáčí zob (Ligustrum vulgare). Foto – 14.5.2009.
Niektoré rastliny rozstreľujú svoje semená a občas ich vystrelia na strom, ako to bolo aj v prípade netýkavky žliazkatej (Impatiens glandulifera), ktorá vyrástla v rozštiepenom kmeni vŕby bielej pri Váhu v Považskej Bystrici. Foto – 20.9.2009
Vhodným "nosičom" rastlín je tiež pagaštan konský (Aesculus hippocastanum), vďaka svojej rozpukanej kôre a častému vidlicovitému vetveniu, v ktorom sa hromadí detrit a humus. V Považskej Bystrici v mestskom parku sa v takejto rázsoche uchytili naraz javor horský (Acer pseudoplatanus) a jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia). Foto – 21.5.2011.
Vyššie zmienená vŕba biela je tiež veľmi vhodným "nosičom", jej prednosťou je v tomto smere častý výskyt na podmáčaných miestach so zvýšenou vzdušnou vlhkosťou, a samozrejme, hrubá praskajúca kôra, umožňujúca uchytenie hrubých porastov machu.V Súľovských skalách na mohutnej vŕbe medzi konármi vyrástol zemolez obyčajný (Lonicera xylosteum). Fotografia je z 5.11.2005, odvtedy náš "fotomodel" určite podrástol a zmohutnel, ak za tie roky vŕbu niekto nevyrezal, keďže rástla v blízkosti JRD.
Na inej vŕbe bielej na brehu riečky Domanižanka, na chladnom tienistom mieste, kde jej tok obmýva úpätie strmého severného svahu, sa na poľahnutom kmeni počas rokov nazbierali obdivuhodné porasty machov, ktoré nezaostávajú za machovými kompozíciami vo vysokohorských tropických hmlových pralesoch, bohatými na epifyty spomedzi cievnatých rastlín. Preto na nej mohol vyrásť slezinník červený (Asplenium trichomanes), ktorý je inak dosať citlivý na vyschnutie, a spolu s ním pakost krvavý (Geranium robertianum), iskerník vlnatý (Ranunculus lanuginosus) a predovšetkým nejaký druh z početného rodu hviezdica (Stellaria). Foto – 5.4.2015.
Toto bola len malá ukážka toho, ako náhoda dokáže rastlinám skomplikovať život.
Takéto hračky prírody sú často zaujímavejšie ako štandardne rastúce rastliny, práve pre svoju odlišnosť. Zdanlivo sú dobrým dôkazom výroku z filmu Jurský park - "Život si nájde cestu", ale - v skutočnosti len máloktorý z náhodných epifytov zanechá po sebe potomstvo a prežitie druhu zabezpečia štandardne rastúce jedince.
Kredit fotografií: autor článku.
Zdroje citátov:1. https://penelope.uchicago.edu/Thayer/L/Roman/Texts/Pliny_the_Elder/17*.html
2. Plínius Starší, Kapitoly o přírodě (Naturalis Historia), nakladatelství Svoboda Praha 1974, str. 163 - 164