Zvýšenie telesnej teploty zariadi termoregulačné centrum v hypotalame na základe viacerých podnetov. V prípade infekčného ochorenia sú kľúčovým podnetom pyrogény, ktoré sa tvoria v pri aktivácii imunitného systému. Reťazec chemických signálov končí na prostaglandíne PGE2, ktorý riadi syntézu cAMP (cyklického adenozínmonofosfátu) v gliálnych bunkách hypotalamu a tento cAMP priamo nastavuje teplotu. (Táto syntéza cAMP môže byť aktivovaná aj nešpecifickými podnetmi - tým sa napríklad vysvetľuje horúčka pri úrazoch mozgu.) V reťazci špecifických bielkovín je zapojený aj enzým COX2 (cyklooxygenáza), cez ktorého inhibíciu fungujú antipyretiká a antiflogistiká - lieky, potláčajúce horúčku a zápalovú reakciu. Veľmi účinné nešpecifické pyrogény tvoria aj niektoré baktérie - účinkujú už v nanogramových koncentráciach.
Wredit: Wikipedia
https://en.wikipedia.org/wiki/Hypothalamus
Nie je jednoznačne preukázané, akým spôsobom pomáha zvýšenie telesnej teploty pri potlačení infekcie. K potlačeniu až zastaveniu rastu mikroorganizmov väčšinou dochádza až pri teplotách okolo 45 st.C, čo je pre človeka už teplota nezlučiteľná so životom. Jednou z mála výnimiek sú spirochéty Treponema pallidum, pôvodcovia syfilisu, ktoré hynú už pri 42 st.C. Preto v predantibiotickej ére boli pokusy liečiť syfilis tak, že pacienti boli umelo nakazení maláriou, čo bola síce čiastočne účinná, ale veľmi nebezpečná liečba. Ďalším predpokladaným mechanizmom je zvýšenie aktivity enzýmov a zrýchlenie tvorby mediátorov a protilátok.
Zvýšenie telesnej teploty znamená vyššie nároky na energiu - spotreba energie sa u človeka zvyšuje rádovo o desiatky percent. Prioritu v dodávke energie získava imunitný systém: dochádza k rýchlemu deleniu špecifických buniek a obrovskému zrýchleniu tvorby protilátok a cytokínov. Medzi centrálnym nervovým systémom a imunitným systémom fungujú väzby, z ktorých je zaujímavý vplyv cytokínov na správanie cicavcov vrátane človeka: pri horúčke sa stráca chuť do jedenia, znižuje telesná aj spoločenská aktivita - dochádza k maximálnemu šetreniu energiou a jej sústredeniu na boj s infekciou. Aký to má význam, ilustrujú skúsenosti z epidémii detskej obrny (spôsobenej vírusom poliomyelitídy): ľudia, ktorí boli na začiatku ochorenia vystavení fyzickej záťaži, častejšie a závažnejšie ochrnuli. Potvrdzujú to aj naše každodenné skúsenosti: ľudia, ktorí z nejakého dôvodu infekčné ochorenie "prechodia", teda nedoprajú organizmu potrebný pokoj na boj s infekciou, bývajú chorí dlhšie.
Je zrejmé, že horúčka má pre človeka nejaký, aj keď do detailov ešte nie objasnený význam pri potláčaní infekcie. Jednoduchá interpretácia tohto poznatku tak, že potom nie je správne horúčku potláčať, má však vážne trhliny. Ako bolo už veľakrát konštatované, ľudské telo je uspôsobené pre život v divočine a nie v civilizácii. Čo je užitočné pre život v divočine, nemusí byť užitočné pre život v civilizácii - napríklad aj snaha organizmu pri každej príležitosti hromadiť do zásoby tuk je pre občana európskeho štátu skôr život ohrozujúca. Prínos zvýšenia teploty pre potlačenie infekcie je v mnohých prípadoch výrazne prevýšený účinkom liekov, napríklad antibiotík. A sú situácie, kedy horúčka, a to nielen extrémne vysoká (hyperpyrexia) ohrozuje život chorého. Nie je ich veľmi veľa, ale ani nie sú zriedkavé. Chorí na maláriu môžu umrieť počas záchvatu zimnice rovnako, ako starí pacienti s ochoreniami srdca pri septickom výstupe teploty pri akejkoľvek vážnej infekcii. Malé deti sú ohrozené febrilnými kŕčami. Horúčka a s ňou spojený nezáujem o príjem potravy a tekutín môžu spôsobiť (hlavne u malých detí a starých ľudí) ťažkú dehydratáciu a poškodenie orgánov, vedúce bez liečby k úmrtiu v priebehu niekoľkých dní. Ale aj bežná horúčka môže človekovi spôsobiť okrem nepohodlia aj závažnejšie problémy. Bez pomoci okolia vážne chorý môže mať problém postarať sa o svoje jedlo, o lieky, chorá matka sa nedokáže dobre postarať o malé deti. Pracovník, zmáhaný horúčkou, nevládze pracovať alebo môže urobiť vážnu chybu, ktorou ohrozí aj iných ľudí. Život v civilizovanom svete znamená, že chorý človek nemôže zrazu prerušiť svoju každodennú činnosť a zaliezť do kúta, ako choré zviera.
Kredit: Jeffrey D. Hasdaya, University of Maryland School of Medicine, Baltimore, 2000
Význam liečby horúčky je v tom, že umožňuje chorému zachovať si aspoň minimálne pohodlie pre bežný život. Dostupné informácie hovoria, že táto liečba v priemere významne nepredlžuje trvanie choroby ani významne nezhoršuje jej priebeh. Skutočne reprezentatívne výskumy však chýbajú a je možné, že v niektorých osobitných situáciach by priebeh infekčného ochorenia mohol byť liečbou horúčky zhoršený. Ako vždy, podstatná tu bude otázka primeranosti liečby. Keďže nejde o liečbu kauzálnu, teda liečbu príčiny choroby, ale len o liečbu symptomatickú, teda s účelom zmierniť príznaky, mala by byť podávaná len v potrebnej miere. Určite nemá byť cieľom liečby úplná normalizácia teploty a vôbec by nemala byť podávaná preventívne, s cieľom zabrániť výstupu teploty. Sotva môže byť na škodu, keď si zamestnanec pomôže, aby sa mohol sústrediť na fyzicky nenáročnú, ale zodpovednú administratívnu či riadiacu prácu, podobne vodič dopravného prostriedku alebo dispečer vo výrobe je určite spoľahlivejší, ak sa necíti zle. Ani pacient s nádchou alebo zápalom priedušiek nepodstupuje nijaké významné zdravotné riziko, ak si pomocou liekov uľaví od nepohodlia, ktoré mu choroba so zvýšenou teplotou spôsobuje. Na druhej strane, ak sa niekto nakŕmi veľkými dávkami liekov len preto, aby bol schopný športového výkonu alebo ťažkej fyzickej práce (pri ktorej je málokto nezastupiteľný), je to nerozumné a pravdepodobnosť ohrozenia zdravia, alebo aspoň zhoršenia a predĺženia choroby je dosť vysoká. Riziko nepredstavujú ani tak lieky, ako záťaž organizmu, ktorá mu odoberá energiu pre boj s infekciou. Ústup ťažkostí, dosiahnutý liečbou by nemal byť zneužitý na neprimeranú fyzickú záťaž - následky v podobe zhoršenia alebo predĺženia choroby sú pravdepodobné.
Liečba horúčky väčšinou nie je bezpodmienečne nutná, ale pre väčšinu pacientov prináša významnú úľavu. Vzhľadom na to, že s výnimkou zriedkavých a skôr špecifických situácii nie je spojená s nijakým zdravotným rizikom, nie je dôvod stavať sa k nej zásadne negatívne, alebo ju zanedbávať ako nepodstatnú súčasť liečby infekčného ochorenia.