Väčšina resuscitovaných pacientov je primárne ohrozená zastavením krvného obehu a nie dýchania. Na rozdiel od menšiny ostatných pacientov (napríklad po úrazoch) nie je potrebné starať sa prednostne o zabezpečenie dýchania, ale o obnovenie krvného obehu. Dlhé roky bolo známe, že kvôli nechuti poskytnúť neznámemu, chorému človeku dýchanie z úst do úst, nedočkali sa pacienti, ktorým by pomohla samotná vonkajšia masáž srdca, nijakej pomoci. A postupy resuscitácie sa bez nejakého podstatného zvýšenia účinnosti vylepšovali a komplikovali do takej miery, že ich nakoniec neboli schopní dodržať ani vyškolení záchranári. Pokiaľ sa úspešnosť resuscitácie vyhodnocovala, väčšinou sa dosahovali percentá prežívajúcich (do prepustenia z nemocnice) pod 10% a ani najlepšie výsledky neprekračovali 20%.
Pred desiatimi rokmi začali niektorí odborníci presadzovať resuscitáciu s uprednostnením vonkajšej masáže srdca. Tomu predchádzali dlhé roky výskumu a testovania aj na pokusných zvieratách (odniesli to napríklad ošípané). Zmeny v postupe resuscitácie sa nakoniec podarilo presadiť aj do oficiálnych smerníc.
V januárovom čísle Journal of the American College of Cardiology uverejnili ďalšie výsledky propagátori nových postupov resuscitácie Dr. Gordon Ewy a Dr. Arthur Sanders z Arizonskej univerzity. Ich metóda spočíva vo vonkajšej masáži srdca náhodnými svedkami zastavenia srdca bez umelého dýchania z úst do úst a uprednostnení masáže srdca a defibrilácie pred zaistením dýchania vyškolenými záchranármi. Vychádzajú z poznatku, že aj 10 minút po zastavení dýchania je stále krv dostatočne okysličená na to, aby umožnila prežívanie mozgovým bunkám (poškodenie mozgu nedostatkom kyslíka rozhoduje o prežití alebo neprežití pacienta, prípadne o jeho prežití s nenávratne poškodeným mozgom v stave coma vigile, "bdelého bezvedomia").
Výsledky ukazujú na zásadný pokrok: prežívanie pacientov s primárnym zastavením srdca sa počas šesťročného obdobia zvýšilo zo 17,7% na 33,7% - prakticky dvojnásobne. Autori už dávnejšie nazvali novú metódu kardiocerebrálnou resuscitáciou (cardiocerebral resuscitation - CCR). V komentári pre theheart.org Dr. Ewy uvádza, že by mohla nahradiť doterajšiu kardiopulmonálnu resuscitáciu (cardiopulmonary resuscitation - CPR). "Resuscitáciu potrebujú srdce a mozog, nie pľúca. Keď sa zastaví srdce, stlačenia hrudníka sú pulzom. Ak sa tento pulz zastaví, zastaví sa aj tok krvi do srdca a mozgu. Keďže krv je spočiatku ešte dosť okysličená, dýchanie nie je podstatné a umelé dýchanie odvádza pozornosť od život zachraňujúcej vonkašej masáže srdca", hovorí Ewy. "Je overené, že záchranca kvôli umelému dýchaniu prestáva s masážou srdca na priemerne 16 sekúnd. To je oveľa viac, ako oficiálne odporúčané dve sekundy. Šesťnásť sekúnd bez bijúceho srdca je príliš dlhá doba."
Novú metódu už prijalo viacero ázijských krajín a akceptuje ju aj americká kardiologická spoločnosť (American Heart Association). V Európe nový postup nebol oficiálne prijatý, poznatky však boli akceptované pri novelizácii smerníc pre kardiopulmonálnu resuscitáciu.
V Arizone idú ešte ďalej. Odporúčajú, aby pacienti, ktorí prichádzajú do nemocnice s fungujúcim krvným obehom, ale stále v bezvedomí, boli rýchlo schladení na teplotu medzi 24 a 33 st.C. Toto opatrenie chráni pred poškodením mozog a jeho prospešnosť už bola overená. Dokonca sa zdá, že platí "čím chladnejšie, tým lepšie". Nakoľko mnoho podobných náhlych úmrtí spôsobuje srdcový infarkt, mala by nasledovať koronárna angiografia a uvoľnenie upchatej koronárnej tepny (tiež je dokázané, že čím skôr, tým lepšie).
Zdroje:
Gordon A. Ewy, MD, Arthur B. Sanders, MD: Alternative Approach to Improving Survival of Patients With Out-of-Hospital Primary Cardiac Arrest. Journal of the American College of Cardiology Vol. 61, No. 2, 2013 https://www.theheart.org/article/1483145.do