Podávanie kyslíka pacientom, a to aj tým, ktorí dokázateľne netrpia jeho nedostatkom, je založené na viere, že sa tým zvyšuje dodávka kyslíka do orgánov (hlavne tých, ktorých fungovanie je nevyhnutné pre život a sú na normálnej dodávke kyslíka závislé - srdce, mozog...). Lenže zásobovanie kyslíkom záleží nielen na jeho množstve vo vdychovanom vzduchu, ale aj na prekrvení cieľových orgánov. A vysoký obsah kyslíka v krvi spôsobuje nakoniec vazokonstrikciu, teda zúženie ciev a prekrvenie orgánov v dôsledku vazokonstrikcie môže poklesnúť do tej miery, že napriek vyššiemu nasýteniu krvi kyslíkom je jeho dodávka do tkaniva nižšia.
Tento mechanizmus je zrejme zodpovedný za horšie výsledky liečby pacientov s infarktom myokardu, mozgovou porážkou alebo kriticky chorých, ktorým bol podávaný kyslík vo vysokých koncentráciach. Môže sa podieľať aj na zvýšenej úmrtnosti pacientov s náhlym zhoršením chronickej obštrukčnej bronchopulmonálnej choroby (po starom a ľudovejšie s chronickým zápalom priedušiek), ktorí pre zlyhávanie dýchania dostávajú liečbu kyslíkom.
Aby sa predišlo takémuto zhoršeniu, treba sa vyhnúť zmienenej hyperoxii a hyperkapnii (stavu, kedy je v krvi prebytok kyslíka a nasledovne aj prebytok kysličníka uhličitého). Kyslík by sa mal podávať len pacientom, ktorí naozaj trpia jeho nedostatkom a v dávke, ktorá nesposobí jeho nadmerne vysokú koncentráciu v krvi - to je záver článku, publikovaného autormi z Kanady a Nového Zélandu v časopise Critical Care v roku 2011.
Mimochodom, ako uvádza iný článok v tohoročných Archives of Internal Medicine, podobných štúdii už bolo vykonaných najmenej 18, prvá snáď ešte v roku 1976. Výsledky sú podobné, ale napriek tomu mnohé záchranárske i lekárske smernice stále odporúčajú podávanie vysokých dávok kyslíka všetkým kriticky chorým pacientom. Aj keď napríklad česká učebnica kardiológie už z roku 1995 pripisuje podávaniu kyslíka pri infarkte myokardu skôr psychologický účinok a v oficiálnych smerniciach Európskej kardiologickej spoločnosti pre liečbu infarktu myokardu sa už inhalácia kyslíka ako rutinný liečebný postup neobjavuje. Vo viacerých nových smerniciach je pokračovanie v liečbe inhaláciou kyslíka vyhradené pre pacientov so znížením saturácie krvi kyslíkom približne pod 90 %, čo sa zdá rozumné riešenie. Z dennej praxe však vžitý rutinný liečebný postup dosiaľ nevymizol - hadičku s kyslíkom často dostávajú pacienti takpovediac na požiadanie a fúkajú si ho do nosa bez obmedzenia. Jeho obhajcovia zrejme viac veria argumentu, že veľký prebytok kyslíka síce môže škodiť, ale jeho veľký nedostatok určite zabíja.
A nakoniec - skúste si vygúgliť slovo "oxygenoterapia" - a žasnete, koľko ľudí sa živí tým, že dáva svojim zákazníkom pod rôznymi zámienkami v mene zdravia inhalovať čistý kyslík. Tu ostáva len dúfať, že výsledky citovanej štúdie sa nevzťahujú na vcelku zdravých zákazníkov kyslíkových barov, kozmetických salónov, kúpeľov a podobných inštitúcii...