Keď sníva umelec – muž (1):
Sen Henri Rousseau, 1910
Mávate občas zvláštne, bizarné sny? Vraj za to môže pokojné geomagnetické pole. Aspoň tak to v článku, ktorý je pripravený na vydanie v časopise Medical Hypotheses, tvrdí psychológ Darren Lipnicki, bývalý pracovník berlínskeho Zentrum für Weltraummedizin - Centrum pre medicínu vo vesmíre. (Doslovný preklad Centrum pre vesmírnu medicínu vedie k predstave medziplanetárnej vedecko-medicínskej globalizácie :-) - a to už by sme sa ocitli vo sfére pôsobenia „vrajakademika“ a podvodníka bez bázne a hanby, Alberta Ignatenka, autora knihy Schola Vitae, ktorá je ťažko prekonateľným dôkazom, že papier znesie naozaj všetko.)
Lipnicki sa ešte ako tínedžer v roku 1990 rozhodol zaznamenávať si podrobne svoje sny. Počas siedmich rokov takto nazhromaždil 2 387 záznamov. „Vždy som ich chcel podrobiť výskumu“ vysvetľuje svoje pohnútky sa k týmto poznámkam po desaťročí vrátiť. Motivovali ho štúdie, ktoré vraj odhalili súvislosť medzi geomagnetickou aktivitou a zvýšenou produkciou melatonínu, hormónu ktorý sa spolupodieľa na regulácii denného (cirkadiálneho) biorytmu živočíchov.
A tak svoje zápisky oznámkoval päťstupňovým hodnotením nie podľa literárnej úrovne, ale podľa miery bizarnosti. Jednotku si vyslúžili tie najreálnejšie sny – napríklad, že si robí za stolom domácu úlohu z matematiky, či fyziky. Päťku zas tie najabsurdnejšie, napríklad: "Prechádzal som sa po neznámom brehu s opicou, ktorá rozprávala po anglicky a ženou, ktorá sa odrazu zmenšila na veľkosť bábiky. A potom som sa ocitol doma."
Napokon si prezrel záznamy geomagnetickej aktivity v oblasti svojho vtedajšieho bydliska – austrálskeho mesta Perth, z rokov 1990 – 97 a vybral len dni, kedy bolo pole najmenej a najviac porušené. Porovnajúc to so známkovaním svojich snov, Lipnicki odhalil štatistickú koreláciu medzi absurdnosťou svojich snov a charakterom geomagnetického poľa. Závislosť však je obrátená – čím bolo pole pokojnejšie, s minimálnymi zmenami, tým boli sny „porušenejšie“, nerealistickejšie, prapodivnejšie. A tak sa toto prekvapujúce „poznanie“ rozhodol uverejniť. Je asi ešte vhodné dodať, že z celkového počtu 2 387 zaznamenaných snov sa mu do tejto „geomagneticky súvisiacej“ štatistiky hodilo len 69 veľmi bizardných snov s priemernou známkou 4, a 85 realistickejších snov s priemerným hodnotením 3. Možno práve sen o tom, ako sa učí fyziku, nemal hodnotiť známkou jedna – ako úplne realistický. V súčasnosti sa Darren Lipnicki musí prebúdzať veľmi zmätený z nezmyselnosti svojich snov. Už tretí rok je Slnko, a vďaka tomu aj geomagnetické pole, zväčša prekvapujúco pokojné.
Keď sníva umelec – muž (3):
Sen vyvolaný letom čmeliaka okolo granátového jablka, druhý pred prebudením - Salvator Dali, 1944
Ak máte pocit že ide o prvoaprílovú mystifikáciu (hoax) vymysleného vedeckého výskumu, mýlite sa. A ak sa vám zdá, že táto výskumná práca „má niečo do seba“ vezmite si kompas a postupne sa priblížte ku kovovej zárubni, k masívnemu kovovému predmetu (radiátoru), alebo položte kompas medzi slúchadlá, či držiac ho v ruke otvorte dvere chladničky – a možno pochopíte, že úplne bežne sa v našom prostredí pohybujeme v lokálnych magnetických poliach s vyšším gradientom, než to dokáže „prírodná“ geomagnetická búrka. S geomagnetickou aktivitou a jej pôsobením na človeka sa – žiaľ – spája množstvo rozmanitých výskumov, navliekajúc na výsledky „vhodnú“ štatistiku. Je to vynikajúci matematický nástroj na odhaľovanie, ale i skresľovanie faktov. Nenahrádza samotné poznanie a pochopenie súvislosti a pomocou nej zistíte napríklad aj koreláciu hoci medzi pôdorysom pyramíd a telefónnych búdok. Geomagnetická aktivita už bola, práve vďaka štatistikám, obvinená zo zmien našich nálad, koncentrácie, výkonnosti, zdravotného stavu až po samovražedné úmysly. Ak by tieto štatistiky odrážali realitu, moderná civilizácia by nás musela svojou elektromagnetickou aktivitou poriadne decimovať. Zatiaľ skôr prospieva a to najmä všetkým, ktorí sa živia meraním, alebo „meraním“ takzvaného „elektrosmogu“, prípadne jeho rozmanitým odstraňovaním a „odstraňovaním“.
Zdroj: Medical Hypotheses, New Scientist