Program na to, čo sme a do podstatnej miery aj na to, akí sme máme zapísaný v postupnosti niečo vyše troch miliárd párov nukleotidov, takzvaných bázových párov (adenín (A) sa páruje s tymínom (T) a guanín (G) s cytozínom (C)).
Nevytvárajú jeden súvislý reťazec, ale sú prerozdelené do 23 chromozómov, ktoré sú v našom genóme dvojmo – jednu ich sadu dedíme po matke, druhú po otcovi – a tiež sa párujú do dvojíc. A tak máme z každého génu dve verzie. Neplatí to úplne pre jedincov mužského pohlavia, pretože sú nositeľmi jednej kópie pohlavného chromozómu X a jednej kópie pohlavného Y, na ktorých sa nachádzajú navzájom "nekompatibilné" jedinečné gény. Pre nepohlavné chromozómy (autozómy) to však platí a v tom sa ukrýva veľká šanca, že ak je jedna verzia génu vďaka mutácii chybná, nemusí (aj keď niekedy môže) to hneď znamenať katastrofu. Platí to aj opačne – existujú varianty génov, ktoré sú pre svojich majiteľov prospešné. Navyše, ak sa im podarí ich zdediť po meči aj po praslici.
Zamierme pozornosť na šiesty chromozóm, ktorý tvorí asi 170 miliónov bázových párov a v tomto reťazci bolo identifikovaných okolo 1 500 génov. Medzi ne patrí napríklad sada asi 100 génov zodpovedných za imunitné reakcie napríklad po transplantáciách (major histocompatibility complex). Na šiestom chromozóme však sídli aj gén FOXO3A s dĺžkou 120 931 bázových párov. Už nejeden výskum preukázal, že určitý variant tohto génu – jeho určitá alela – je oveľa viac zastúpená u ľudí dožívajúcich sa veľmi vysokého veku. Aj najnovšia štúdia, ktorú v americkom časopise Proceedings of the National Academy of Sciences (PNAS) uverejnili vedci z Lekárskej fakulty z Univerzity Christiana Albrechta v nemeckom Kiele, potvrdila túto závislosť medzi obyvateľmi Nemecka. Prispeli tým k celkom logickej predstave, že ide jav charakteristický pre celé ľudstvo. Prvá autorka článku Friederika Flachsbartová a jej kolegovia, pod vedením profesorky Almuty Nebelovej analyzovali vzorky DNA od 388 sto a viacročných ľudí a porovnával ich so vzorkami od 731 podstatne mladších spoluobčanov. Porovnanie prinieslo podobné výsledky k akým v súčasnosti dospeli vraj aj Francúzi pri výskume svojich seniorov a aké nedávno, v septembri 2008, zverejnil americký tím Bradleya J. Willcoxa, ktorý robil podobný výskum na 213tich dlhovekých Američanoch japonského pôvodu, starších ako 95 rokov. Aj u nich sa, v porovnaní so vzorkou „bežnej“ populácie, odhalila výrazná korelácia medzi vysokým vekom dožitia a vlastníctvom určitého variantu FOXO3A génu. Jedinečnosť tohto variantu – alely – je vraj ukrytá v jednej mutácii: na jednom mieste postupnosti nukleotidov, kde väčšina ľudí má nukleotid tymín má veľa novodobých Matuzalémov nukleotid guanín. Preto tento variant vedci pracovne nazvali G-alela. Už sme spomínali, že dedíme dve kópie každého génu – od otca aj od matky. Kto má jednu G-alelu génu FOXO3A má vraj zdvojnásobenú šancu dožiť sa priemerného veku 98 rokov. Kto má však oba gény vo forme G-alely, vraj zdedil až trojnásobnú šancu dožiť sa storočnice. Navyše v lepšej zdravotnej kondícii, lebo to, čo nás v starobe najviac odpisuje sú práve choroby. Aj tu – ako sa zdá, hrá G alela svoju rolu.
V článku o výsledkoch Willcoxovej štúdie sa uvádza„... títo dlhovekí ľudia mali výrazne nižšiu hladinu inzulínu v krvnej plazme, nižší výskyt nádorových ochorení, kardiovaskulárnych problémov, väčší osobný pocit zdravia, lepšie zachované fyzické a duševné funkcie...“ a to na začiatku štúdie, v dobe, keď ešte nik nevedel aké budú ich výsledky z genetických testov.
Znížená hladina takzvaného „pôstneho“ inzulínu v krvi (hladina inzulínu po ôsmich hodinách hladovky – fasting plasma insulin) je odrazom fungujúceho metabolického mechanizmu glukóza - inzulín a dobrej vnímavosti organizmu na tento hormón. Je to vlastnosť spojená nielen s dlhovekosťou, ale aj so zachovaním kognitívnych funkcií, ako na to poukázala nedávna štúdia spomenutá v závere článku, ktorý uverejnila stránka osel.cz. Naopak, vysoká koncentrácia tohto inzulínu je signálom diabetu 2. typu (odkaz). A ak si tieto informácie dáme do súvislosti s článkom o Alzheimerovej chorobe ako v podstate o ďalšej forme cukrovky, pri ktorej organizmus nedostatočne využíva vyprodukovaný inzulín, vytvára sa ucelenejší obraz o ceste k zdravému vysokému veku. Žiaľ, aj v tomto prípade do veľkej miery platí, že je dôležité vedieť sa správne narodiť a získať tak dedičstvo v podobe výhodných génov.
FOX (Forkhead box) proteíny – kódované FOX génmi - patria do rodiny transkripčných faktorov, ktoré hrajú dôležitú úlohu v regulácii expresie génov, ktoré riadia rast, delenie a smrť bunky a súvisia s vekom dožitia organizmu. Mnohé z nich spolupôsobia pri embrionálnom vývoji.
Zdroje:
Medical News Today
PNAS
Ouroboros
Wikipedia