Šťastný človek prenáša na svoje blízke okolie svoj pozitívny pocit a pomáha tak vytvárať akési širšie zoskupenie šťastnejších ľudí, tvrdia Nicholas Christakis z Lekárskej fakulty Harvardskej univerzity a James Fowler z Kalifornskej univerzity v San Diegu v článku, ktorý vyšiel 4. decembra 2008 v časopise British Medical Journal.
Na základe výskumu, ktorý sledoval subjektívny pocit šťastia u 4 739 jednotlivcov počas dvadsaťročného obdobia (od 1983 do 2003) zistili, že táto intenzívna emócia prejavovaná jedným človekom môže pozitívne ovplyvniť nielen jeho priateľov, ale aj priateľov jeho priateľov a tak ďalej. Šťastie si tak vraj vytvára vlastnú sieť, ktorá postupne zaniká niekoľko mesiacov a môže v čase pretrvávať až jeden rok. Nešťastie si – našťastie – vraj podobnú rozsiahlu sociálnu sieť nevytvára. Šťastie je tak aj akýmsi kolektívnym fenoménom, ktorý sa šíri ako nákaza.
Pred asi dvoma rokmi autori práce preskúmavali údaje z rozsiahlej kardiovaskulárnej štúdie, ktorej počiatky siahajú až do roku 1948. Poskytuje dlhodobý prehľad o živote viac ako piatich tisícoch obyvateľov mesta Framingham v americkom štáte Massachusetts. V roku 1971 bola štúdia doplnená podrobnými údajmi o potomkoch prvých respondentov a v roku 2002 o najmladšej „tretej“ generácii. Tak vo výskume vzťahu medzi sociálnym zázemím a zdravím mohli Fowler a Christakis zrekonštruovať sociálnu štruktúru veľkého počtu ľudí. Získali doslova pokladnicu archivovaných podrobných administratívnych údajov o každom jednotlivcovi: narodenie, svadbu, rozvod, úmrtie a podobne. V záznamoch našli aj cenné informácie o jeho najbližších priateľoch, spolupracovníkoch a príbuzných. Navyše, mnohí z týchto blízkych ľudí boli sami zaradení do štúdie. A tak mali obaja vedci pre vlastný výskum k dispozícii nielen takmer 5 tisíc žijúcich jednotlivcov, ale zároveň aj 53 228 s nimi súvisiacich sociálnych a rodinných väzieb. Práve v tejto bohatej sieti skúmali, ako sa medzi blízkym ľuďmi šíri pocit šťastia. Vychádzali z údajov štandardného testu na mieru depresie, ktorému sa mnohí účastníci Framighamskej štúdie niekoľkokrát v priebehu rokov podrobili. Pri štatistickom vyhodnocovaní brali vedci do úvahy okrem miery pociťovaného šťastia aj sociálne vzťahy medzi respondentmi a geografickú vzdialenosť ich bydlísk. Zaujímavým a zrozumiteľným spracovaním výsledkov je aj grafická sieť (viď. obrázok), v ktorej sú zjavné farebne odlíšené zoskupenia ľudí šťastných, ľudí deprimovaných a tých s pocitom niekde uprostred. Graf však neodhaľuje časový faktor – ľudia, ktorí sú obklopení väčším počtom šťastných ľudí, najmä tí v strede “šťastnejšieho” zoskupenia, sú s väčšou pravdepodobnosťou šťastní nielen v súčasnosti, ale budú i v budúcnosti.
Zo štatistických modelov vyplýva, že zoskupenia šťastia nevznikajú len tendenciou človeka obklopovať sa ľuďmi s podobným charakterom, ale naozaj ide o vzájomné psychologické pôsobenie. Autori práce dokonca tvrdia, že ak máte šťastne sa cítiaceho dobrého priateľa, ktorý býva neďaleko vás (do vzdialenosti asi 1,5 km), zvyšuje to vašu šancu na váš pocit šťastia o 25 %. Vraj podobný, aj keď menej významný vplyv majú na seba aj spolu bývajúci manželia, či neďaleko bývajúci súrodenci. Zaujímavý je fakt, že toto vzájomné ovplyvňovanie sa neodhalilo medzi spolupracovníkmi. Efekt prenášaného šťastia klesá s časom a geografickou vzdialenosťou.
Takže z rozsiahlej štatistickej štúdie Jamesa Fowlera a Nicholasa Christakisa vyplýva, že náš pocit šťastia závisí aj od toho, nakoľko sa cítia byť šťastní naši dobrí priatelia a blízki rodinní príslušníci medzi ktorými žijeme. Preto rozdávať radosť a deliť sa o vlastné šťastie sa oplatí, pretože okolie nám to zas spätne – aspoň čiastočne – spláca rovnakou mincou.