Pojmom dihaploid sa v genetike označujú rastliny, ktoré boli dopestované z haploidnej pohlavnej bunky (peľového zrnka, vajíčka) a následne im bol umelým zásahom (napríklad použitím kolchicínu) zdvojnásobený počet chromozómov, čím vznikla dokonale homozygotná rastlina, u ktorej sa prejaví každá recesívna mutácia. Mutácie, ku ktorým spontánne dochádza v každej rastline a v každej bunke, v tomto prípade, myslím, môžeme zanedbať.

 

 

 

Ešte ako študent som s jedným spolužiakom rozoberal otázku, prečo paprade počas miliónov rokov zostali na tej vývojovej úrovni, na akej sú v súčasnosti, ako to, že sa uchovali až doteraz bez nejakých prevratných zmien. Podľa jeho názoru to súvisí s tým, že sa jednoducho nepotrebovali nejako vyvíjať, lebo počas celého toho obdobia mali stále k dispozícii dostatočné množstvo stanovísk, na ktorých mohli prežívať, rásť, rozmnožovať sa a šíriť sa z nich do okolia pomocou výtrusov. S tým sa dá len súhlasiť, inak by tu už dávno neboli, ale na ich evolúciu alebo konzervatívnosť môže podľa mňa mať vplyv aj ich spôsob rozmnožovania.
Vynechám teraz rôzne evolučné výstrelky, ako je apogamia a asexuálna viviparia, ide mi čisto o pohlavné rozmnožovanie papradí.

 

 

 

V botanickej literatúre sa uvádza množstvo krížencov medzi rôznymi druhmi papradí, spomeniem Dryopteris x remota, čo by mal byť kríženec medzi D. dilatata a D. filix-mas, alebo x Asplenioceterach badense, medzirodový kríženec medzi druhmi Ceterach officinarum a Asplenium ruta-muraria. Vznik nového druhu krížením sa niekedy označuje ako sieťovitá evolúcia. Nemám v úmysle rozoberať taxonomickú stránku veci, či za hranicu medzi druhmi pokladať intersterilitu alebo nie, alebo či kríženie v prírode skutočne existuje, alebo či všetko, čo sa dá krížiť, sú len krajné variety jedného druhu.

 

 

V literatúre sa takisto uvádza, že krížence boli získané experimentálne, výsevom zmesi výtrusov. Kríženec pritom môže vzniknúť len vtedy, ak protáliá (pohlavná generácia) oboch druhov vytvoria zrelé pohlavné bunky naraz a vajíčko jedného druhu uprednostní spermatozoid druhého druhu pred príslušníkom vlastného druhu, a ak je výsledok kríženia životaschopný. To isté platí pre rekombináciu dvoch vývojových vetiev jedného druhu.

 

 

Pri krížení teda dochádza k rekombinácii genotypov a k vzniku heterozygotov, v evolúcii papradí nie je zriedkavá ani polyploidia, ale základným zdrojom genotypovej a následne fenotypovej rozmanitosti zostávajú mutácie, všetko ostatné je len dôsledok ich kombinovania.

 

 

A teraz sa konečne dostávam k podstate problému. Zlomovým bodom, o ktorý mi ide, je okamih oplodnenia a to, či sa vajíčko v anterídiu oplodní spermatozoidom z toho istého protália, alebo z iného, či už toho istého druhu, alebo príbuzného, ale odlišného. Aby sa mohlo oplodniť cudzím spermatozoidom, musia protáliá oboch druhov vyrásť tesne vedľa seba, čiže nesmie dôjsť ku  "geografickej izolácii". O synchronizácii dozrievania som písal vyššie, to je ďalšia podmienka rekombinácie oboch genotypov.

 

Čo sa však stane, ak sa vajíčko oplodní spermatozoidom, ktorý vznikol v archegóniu toho istého protália?

 

 

Už žiaci na základných školách sa v prírodopise učia o rodozmene, čiže striedaní pohlavnej a nepohlavnej generácie pri machoch a papradiach. Na vyšších stupňoch škôl k tomu pribúdajú podrobnosti - že pohlavná generácia má redukovaný počet chromozómov (chromozómové číslo n, čiže haploid) a nepohlavná generácia dvojnásobný neredukovaný počet (2n, čiže diploid), pričom výtrusy, ktoré vypadávajú z výtrusníc, sú haploidné a vznikli redukčným delením - meiózou.

Preto ak z haploidného výtrusu (počet chromozómov n) vyrastie protálium, všetky jeho bunky majú tiež počet chromozómov n, pričom všetky sú geneticky identické, majú dokonale totožný genotyp. Takisto všetky pohlavné bunky, ktoré na tomto protáliu vzniknú, majú ten istý genotyp a počet chromozómov n. Čo však z toho vyplýva? Ak sa vajíčko oplodní spermatozoidom vzniknutým na tom istom protáliu, zygota (2n) vznikne splynutím pohlavných buniek s dokonale identickým genotypom a výsledkom je dokonale homozygotný jedinec.

 

 

Ako som písal hneď na začiatku, pre krytosemenné rastliny dopestované z haploidných peľových zrniek a následne umelo zmenené na diploidy sa používa označenie dihaploid. Myslím si však, že na to, aby sa dala nejaká rastlina označiť názvom dihaploid, nie je dôležitý spôsob vzniku, ale konečný výsledok – dokonale homozygotný jedinec. V prípade tých jedincov papradí, ktoré vznikli po oplodnení v rámci jediného protália, tiež podľa môjho názoru ide bez najmenších pochybností o dihaploidy, najzaujímavejšie však je, že vznikli prirodzeným spôsobom, bez umelého zásahu.

 

 

Takto sa dá napríklad vysvetliť, prečo v prípade druhu Pteris cretica je možné všetky jeho tvarové (rozstrapkané) a farebné ("Albolineata") odchýlky rozmnožovať výtrusmi a nedochádza pritom k zvrhávaniu na iné formy alebo k rozštiepeniu potomstva na rôzne rekombinanty. Jednoducho nie je z čoho vyberať a ďalší vývoj môže nastať až potom, ako dôjde k nejakej ďalšej mutácii a následnej rekombinácii nových alel s pôvodnými.

 

Ak sa potvrdí predpoklad, že medzi papraďami sa vyskytuje množstvo dihaploidov, genetika by získala nové ľahko pestovateľné modelové rastliny, na ktorých by sa rýchlo prejavila akákoľvek mutácia.

 

Nevýhodou je veľká evolučná vzdialenosť papradí od bežných úžitkových rastlín, ako sú kapustovité, lipnicovité, ružovité a iné.

 

Výhodou je, že protálium paprade predstavuje v podstate haploidnú zelenú rastlinu, schopnú fotosyntézy a samostatného života aj v nesterilných podmienkach.

 

Štatistické vyhodnotenie podielu dihaploidov a heterozygotov v prirodzenej populácii by určite bolo zaujímavé, ale tiež mimoriadne náročné na čas, peniaze a technológiu. Ak však v prírode na vlhkej hline, na starom pni alebo hocikde inde nájdeme jediné osamotené protálium, ktoré nemá možnosť skombinovať svoje gény s inými a je odkázané samo na seba, môžeme predpokladať, že z neho, ak prežije, vyrastie dokonale homozygotná rastlina, čiže dihaploid. Nemá totiž inú možnosť.

 

 

Opätovne pripomínam, že tento príspevok je špekulácia, avšak založená na reálne existujúcich javoch. Ak má niekto možnosť preskúmať a následne potvrdiť/vyvrátiť* moje tvrdenia v laboratóriu zameranom na molekulárnu genetiku, budem veľmi rád. Túto myšlienku nosím v hlave od roku 1993 a rád by som konečne poznal pravdu. Som prístupný akejkoľvek konštruktívnej kritike.