Elektronmikroskopický obraz vírusu hepatitídy typu C. Kredit: Maria Teresa Catanese, Martina Kopp, Kunihiro Uryu , and Charles Rice, Center for the Study of Hepatitis C, The Rockefeller University.

Do roku 1989 boli známe len dva typy vírusovej hepatitídy (zápalu pečene). Typ A, "infekčná žltačka" s hnačkami a ožltnutím z dôb našich starých rodičov je prenášaná infikovanou vodou a potravinami ako typická "choroba špinavých rúk". Malé epidémie u nás vznikajú v komunitách s nízkym hygienickým štandardom a sú nasledované preventívnou vakcináciou ohrozených skupín obyvateľstva, aká sa odporúča aj pri cestovaní do rizikových krajín, napríklad ázijských a afrických. Infekčná hepatitída typu A je len výnimočne smrteľná a ani nezvykne prechádzať do chronického ochorenia pečene. Vírus hepatitídy typu B, "sérovej hepatitídy" bol identifikovaný v 50. rokoch v krvi austrálskeho domorodca (nazývaný preto "austrálsky antigén", dnešné označenie je povrchový antigén HbsAg) a bol spojený s iným druhom vírusovej hepatitídy, prenášaným krvnými transfúziami - len neskôr sa zistili iné možnosti prenosu, vždy však prostredníctvom telesných tekutín. Ním spôsobované ochorenie je nenápadné a môže prejsť do chronickej hepatitídy. Časom sa zistilo, že nie všetci pacienti s príznakmi "sérovej hepatitídy" majú v krvi antigény jej vírusu, začalo sa hovoriť o "hepatitíde nonA-nonB" - teda ani A, ani B a nakoniec sa objavil tretí z významných vírusov, typu C. Neskôr sa abeceda vírusov hepatitídy ďalej predĺžila, sú to však zriedkavé typy.

Hepatitída typu C sa prenáša podobne, ako typ B, krvou a telesnými tekutinami. Od zavedenia serologických vyšetrení je výskyt prenosu krvou, krvnými derivátmi a vôbec v zdravotníckych zariadeniach blízky nule, prenos ostatnými cestami - pohlavným stykom, pri tetovaní atď. pretrváva. Infekcia býva dlho roky bezpríznaková. Problém oproti hepatitíde B spočíva v tom, že nejestvuje očkovacia látka a hepatitída typu C často nenápadne ničí pečeň až do vzniku nenávratného poškodenia - cirhózy, a na dôvažok, z tejto cirhózy často vzniká veľmi zhubný a prakticky neliečiteľný nádor - hepatocelulárny karcinóm. V tomto ohrození žijú a väčšinou o ňom ani nevedia aj desaťtisíce infikovaných v Českej aj Slovenskej republike.

Pacient so žltačkou. Kredit: James Heilman, MD, Wikimedia.

Vírusové infekcie sa na rozdiel od bakteriálnych väčšinou nedajú uspokojivo liečiť. Lieky proti vírusom - antivirotiká sú väčšinou nedostatočne účinné a s významnými nežiadúcimi účinkami, takže sa používajú len v prípade nevyhnutnosti, pri ťažkých a život ohrozujúcich infekciach. Pri väčšine vírusových ochorení, nádchou a chrípkou počínajúc, sa liečba obmedzuje na symptomatickú, teda na zmiernenie príznakov a trpezlivo sa čaká na odoznenie choroby.

Infekčná hepatitída C nepatrí medzi choroby, kde sa dá čakať a dúfať v dobrý koniec. Od počiatku sa hľadali možnosti jej liečby a po rokoch pokusov sa stala štandardom liečba interferónom alfa v kombinácii s antivirotikom ribavirinom. Bola to liečba dlhodobá, injekčná, trvajúca niekedy až rok, čo je vzhľadom na nežiadúce účinky liekov dosť dlhé obdobie. Účinnosť liečby nebola v porovnaní s inými vírusovými ochoreniami až taká zlá, vyliečenie, spočívajúce v eliminácii vírusu z organizmu sa darilo podľa genotypu vírusu približne u polovice až troch štvrtín pacientov. (Pre porovnanie, eliminácia vírusu sa pri AIDS v súčasnosti nedá dosiahnuť).

Skutočným prielomom sa však stalo zavedenie priamo účinkujúcich protivírusových liečiv (DAA- Direct Acting Antivirals), z ktorých prvé boli registrované pred niekoľkými rokmi. Odvtedy bolo vyvinutých množstvo nových preparátov s rôznym mechanizmom účinku. Standardní diagnostický a terapeutický postup chronické infekce virem hepatitidy C, vydaný pracovnou skupinou Českej lekárskej spoločnosti v roku 2019, disponuje desiatkou antivirotík, z ktorých sú zložené liečebné režimy jednak pangenotypové, jednak genotypovo špecifické (podľa toho, či účinkujú proti všetkým genotypom vírusu, alebo len niektorým). Liečba trvá väčšinou 8 - 12 týždňov. Z liečebných režimov bol vynechaný interferón a tým aj množstvo injekcii a aj nežiadúcich účinkov. Liečba sa dá prispôsobiť stavu pacienta, pokročilosti jeho ochorenia, pridruženým ochoreniam aj iným liekom, ktoré musí užívať. Pri neúspechu určitej kombinácie liekov je možné použiť inú. Úspešnosť liečby je nad 95%. (Jedinou chybou krásy je, ako to už pri nových liekoch býva, cena liečby. Je porovnateľná s cenou osobného auta. Invalidita a liečba pacienta s cirhózou však tiež stoja veľa peňazí.)

Dá sa teda povedať, že problém liečby vírusovej hepatitídy C je prakticky vyriešený. Pozornosť špecialistov sa presúva na jej prevenciu a včasnú diagnostiku, pretože vzhľadom na jej bezpríznakový počiatočný priebeh sa diagnóza často stanovuje až po vzniku cirhózy pečene, ktorá sa liečiť nedá a hrozí vznikom karcinómu. Serologická diagnostika je k dispozícii, treba ju však využívať včas, napríklad pri každom, aj nepatrnom zvýšení hladín pečeňových enzýmov v krvi. To je však predovšetkým vecou vzdelávania obyvateľov aj praktických lekárov.

Je predpoklad, že pri účinnej liečbe a včasnej diagnostike sa časom uvoľnia aj miesta na zoznamoch čakateľov na transplantáciu pečene. Väčšinu z nich totiž obsadzujú práve pacienti po hepatitíde C. A mnohí z čakajúcich sa transplantácie už nedožijú.

To, že bola po prvý raz dosiahnutá takmer stopercentná vyliečiteľnosť vírusového ochorenia, je veľkým úspechom. Hoci sa o ňom verejnosť vlastne ani nedozvedela, keď to porovnáme s publicitou, s akou sa stretáva napríklad každý čiastkový pokrok v liečbe AIDS. Čiastočne to je pochopiteľné - nešlo o nijaký jednorazový, prevratný objav, za ktorý sa očakáva udelenie Nobelovej ceny, k účinnej liečbe sa dospelo viacerými postupnými krokmi. Výsledok je však obrovským úspechom a zaslúži si pozornosť a uznanie. Nielen od 70 milíónov nakazených vírusom hepatitídy C v celom svete.