Staré postupy liečby srdcového zlyhania už lekári opúšťajú. Napríklad prestali ho liečiť púšťaním žilou (hoci je to z tých historických jediná skutočne účinná metóda, pri jej častom opakovaní by pacient najskôr umrel na anémiu), zriedkavo používajú morfín (ktorý, zdá sa, skôr uľahčoval umieranie, ako mu predchádzal) a takmer úplne opustili "lieky na posilnenie srdca", kardioglykozidy, ktoré síce majú aký-taký účinok, ale s tým "posilnením srdca" to vôbec nie je také jednoduché (napríklad zvyšovali spotrebu kyslíka). V súčasnosti sa užívajú lieky, ktoré skôr chránia srdce pred preťažením, než by ho poháňali (betablokátory, inhibítory ACE) alebo znižujú krvný tlak (fyzika nepustí, lebo energia, potrebná na čerpanie kvapaliny sa počíta cez súčin jej množstva a tlakového gradientu), lenže znižovanie krvného tlaku je zlučiteľné so životom len po istú hranicu. Keď ide do naozaj do tuhého, liečia prevodnenie pľúc, smrtiaci pľúcny edém tak, že z tela odstraňujú prebytočnú tekutinu (diuretiká) alebo jej promptne urobia miesto v rozšírených cievach (vazodilatátory). Ak došlo k mechanickej závade, dá sa spriechodniť upchatá tepna, ktorá privádza do srdcového svalu krv s kyslíkom, alebo opraviť chybná srdcová chlopňa. Sú to všetko dobré riešenia, ale ak poškodenie srdca dosiahne istú hranicu, pod ktorou už napriek všetkým úľavám jeho výkon nemôže stačiť na prežitie, lieky končia.
Jedno riešenie je síce pomerne jednoduché, ale nie je vhodné pre každého pacienta. Vytvorením malého otvoru - skratu medzi ľavou a pravou predsieňou sa zníži tlak v pľúcnom obehu, tým aj v pľúcnych kapilárach a zníži sa riziko vzniku opuchu pľúc, potenciálne smrteľného dôsledku zlyhávania ľavej srdcovej komory. Dôsledky malého skratového toku z ľavej do pravej predsiene (ktorý takto obchádza ľavú komoru aj telový krvný obeh) síce teoreticky ovplyvnia fyzickú výkonnosť pacienta, ináč ho však neohrozujú. T.č. prebiehajú rozsiahlejšie testy na pacientoch, ktoré majú aj upresniť, ktoré skupiny sú pre túto liečbu vhodné.
Ešte ďalšou nádejnou možnosťou je CCM (Cardiac Contractility Modulation), ktorá spočíva v stimulácii myokardu neexcitačnými bifázickými elektrickými impulzmi počas refraktérnej fázy, ktoré zvyšujú jeho kontraktilitu. Mechanizmus účinku spočíva v zásahu do zložitého systému manipulácie s vápnikom v bunkách srdcového svalu, kardiomyocytoch. Metóda vyžaduje implantáciu viacerých elektród a generátora stimulov.
Jedinou záchranou pre pacientov, ktorým vlastná krvná pumpa naozaj nevládze a nedá sa opraviť, je jej výmena. Lenže darcovských srdcí na transplantácie je zúfalý nedostatok a umelé srdce potrebuje na svoj pohon niekoľkokilogramový kufor s podporným vybavením, takže to nie je žiadna pohoda (a za jeho cenu by ste si mohli postaviť dom). Podporné čerpadlá už síce dosiahli celkom dobrý stupeň spoľahlivosti (hoci stále potrebujú poriadnu krabicu so zdrojom energie), ale pacientov stále ohrozujú komplikácie - infekcia, hroziaca tvorba zrazenín a naopak aj krvácanie kvôli liečbe, ktorá ich tvorbe má zabrániť.
Práve cudzorodý materiál, ktorý prichádza do kontaktu s krvným prúdom je tým pravým rajom pre mikróby a tvorbu zrazenín - trombu. Tomu sa nevyhli ani tie najmodernejšie materiály. Táto prekážka sa (zatiaľ) nedá pohodlne prekonať a tak sú tu pokusy, ako ju obísť.
Pracuje sa preto aj na zdokonalení zariadení pre mechanickú podporu srdca tak, aby neprichádzali do styku s prúdiacou krvou. Nové riešenia sú založené na mäkkom aktuátore, pod čím sa rozumie vhodne tvarovaná poduška, cez ktorú mechanické zariadenie, riadené vlastným rytmom srdca stláča zlyhávajúcu srdcovú komoru a tým jej pomáha v čerpaní krvi. Jedno z testovaných zariadení funguje tak, že stláča chorú srdcovú komoru proti medzikomorovej prepážke, o ktorú je ukotvené. Iný typ sa podobá nafukovaciemu rukávu, ktorý stláča celé srdce. Obe tieto zariadenia sú však v štádiu prototypov, určených na testy na modelových zvieratách.
História vývoja zariadení pre mechanickú podporu krvného obehu (MCS- mechanical circulatory support) zatiaľ nenaznačuje, že by mala kopírovať rozšírenie napríklad implantovaných kardiostimulátorov-defibrilátorov (ICD), ktoré mali vo svojich počiatkov veľkosť malej knižky a cenu kvalitného auta a dnes sa ich vo vyspelých krajinách rutinne implantuje približne 100 na milión obyvateľov ročne. Pritom potenciálnych užívateľov MCS je zrejme niekoľkonásobne viac, takže hromadná výroba by mohla podstatne zlepšiť ich dostupnosť. Prebiehajúci vývoj nových batérii sľubuje aj zmenšenie externého zdroja energie. Veľký výskyt komplikácii je zrejme hlavnou prekážkou ich rozšírenia - keď nie pre iné, tak pre náročnosť "servisu" pre takýchto pacientov. Vývoj "mäkkých" zariadení je jednou z možných ciest, ako problémy zredukovať.
Diskuze:
