Priznávam sa, patrím medzi tých, ktorým vadili dôchodcovia, žiarlivo striehnuci, aby ich nebodaj niekto nepredbehol v rade na pošte a sťažujúci sa, že nemajú čas. No s pribúdajúcimi rokmi ich pomaly začínam chápať. Je to skutočne tak, že starší ľudia bývajú pomalší a ten ich čas, ktorého majú podľa nás mladších dosť a dosť, pre nich v skutočnosti plynie stále rýchlejšie. Nie je to len tým, že sa pohybujú pomalšie. Zábudlivosť, ktorá by sa zdala len predmetom nekonečných sťažností a dobromyseľných vtipov, v skutočnosti znamená, že pre kopu maličkostí sa nachodia viac, ako kedysi. (Aforizmus, že skleróza nebolí, len sa človek nachodí, platí doslova).
Síce môžeme byť oprávnene nespokojní s niektorými následkami rozvoja modernej techniky a vedy, ale je nepopierateľné, že jej zásluhou a napriek všetkej nespokojnosti žijeme pohodlnejšie, zdravšie a dlhšie. Možnosti ďalšieho uľahčovania a spríjemňovania života vďaka ďalším novým technickým vymoženostiam sú obrovské, donedávna nepredstaviteľné, ale napriek tomu už dnes pre niektorých vyvolených reálne dostupné. Čo však stále nie je dostupné, je predĺženie života a hlavne nie predĺženie života v dobrej fyzickej a psychickej kondícii.
Je pravdou, že šťastlivcov vo vysokom veku, obstojne fyzicky a duševne zdatných pribúda. Dožiť sa toho môžu vďaka dobrej ekonomickej situácii a trvalému mieru: nezabúdajme, že Európa a Amerika až na malé výnimky už takmer 70 rokov nezažila vojnu, ktorá by si vyžiadala tisíce obetí, kolaps ekonomiky, epidémie chorôb a hlad. Zásluhou pokroku vedy ľudia už dlho neumierajú mladí na potenciálne smrtiace choroby, ktoré dnes považujeme za nezávažné: prevažná väčšina infekčných chorôb, cukrovka, vysoký krvný tlak, žalúdočné vredy, bežné náhle "chirurgické" brušné ochorenia - zápal slepého čreva, krvácania do zažívacieho traktu. Ľudia väčšinou prežívajú aj mnohé predtým smrteľné náhle sdrcovocievne ochorenia - srdcový infarkt, pľúcnu embóliu či smrteľné poruchy srdcového rytmu a ešte množstvo ďalších, nie až tak častých ochorení.
V princípe však stále ide len o to, že ľudský organizmus dostáva šancu dosiahnuť úplnú hranicu svojich možností. Ale táto hranica sa zásadne neposunula. Šťastlivci, ktorí sa pomedzi nástrahy života úspešne preplietli až do veku medzi 80 a 90 rokov, sa ojedinele vyskytovali aj v minulosti (filozof Diogenes zo Sinope, pápež Adrián I., kráľovná Viktória). Túto hranicu aj dnes prekročí málokto. Dodajme, že podobne, ako v minulosti, dlhovekí nebývajú ľudia chorľaví, opotrebovaní ťažkou fyzickou prácou, alebo žijúci v biede a nedostatku.
Medicína stále naráža na hranicu opotrebovania organizmu, ktorú sa jej darí posúvať len nepatrne. Naučila sa odvrátiť mnohé náhle úmrtia na infekčné choroby, ťažké úrazy alebo na náhle srdcovocievne ochorenia. Ale tak časté ochorenia vo vyššom veku, ako je srdcové zlyhávanie alebo fibrilácia (srdcových) predsiení sú stále predzvesťou neodvratnej smrti v priebehu niekoľkých rokov aj napriek intenzívnemu úsiliu nájsť spôsob, ako týmto pacientom predĺžiť život. Kto má naviac cukrovku, na hranicu osemdesiatky sa sotva dostane. Vo vyššom veku sa zvyšuje aj riziko zhubných nádorov, z ktorých sa trvalo vylieči len menšina pacientov. Väčšinu ostatných choroba nakoniec dostane, aj keď o niekoľko mesiacov či rokov neskôr, ako to bývalo bez modernej liečby.
Podľa rozsiahlej štúdie GBD sa na prvé miesto v príčinách smrti vo vyspelých krajinách dostala ischemická choroba srdca, mozgová porážka je na treťom mieste a smeruje nahor. Obe tieto príčiny sú konečným dôsledkom aterosklerózy. Napriek optimistickým správam sa tieto choroby v skutočnosti nedarí zastaviť - dosiahnuté pokroky sú síce "štatisticky významné", ale v skutočnosti minimálne a dostupné len pre malú časť populácie. Dokladá to aj graf predpokladanej dĺžky života v USA: predpokladané dožívanie 65- ročných žien je okolo 83 rokov a od roku 1990 je skoro nezmenené, zatiaľ čo muži sa k tejto hodnote len pomaly približujú a vylepšujú súhrnné štatistiky.
Čím dlhšie pacient prežíva, tým viac všemožných chorôb môže nazbierať. S kombináciou obezity, cukrovky, príslušnej sady kardiovaskulárnych chorôb a degeneratívneho ochorenia kĺbov sa stretávame stále častejšie. Takíto pacienti sú často odkázaní na pomoc ďalšej osoby. Ak aj nie, majú problém postarať sa o seba. Dostať sa do obchodu či na úrad je pre nich hotová výprava. Nákupná taška s dvojdennou dávkou potravín sa môže pre chorého starca rovnať s nákladom horského nosiča. Ešte horší problém, ako telesná slabosť, predstavujú psychické zmeny - a nemusí to byť priamo ťažká demencia. Opatera chodiaceho zábudlivého alebo dementného pacienta, ktorý sa môže zatúlať, stratiť, zraniť môže byť ešte náročnejšia, ako pacienta, ktorý nie je schopný chodiť: takého aspoň nájdeme vždy tam, kde sme ho zanechali... Starcov a starenky, ktorých už nie je možné ustrážiť v známom prostredí ich domácnosti, čaká presun do neznámeho prostredia ústavu. Tam aj napriek dobrej starostlivosti väčšinou zostanú úplne dezorientovaní a to je spravidla začiatkom smutného, úplného konca.
Medicína nenašla spôsob, ako zabrániť poklesu fyzickej výkonnosti a zhoršeniu mentálnych funkcii, ktoré neodvratne prichádzajú s vekom. Jediným podstatným prínosom sú nové psychofarmaká, ktoré dokážu utlmiť nevhodnú aktivitu dementných pacientov alebo pomôcť pri depresiach, ktoré stále viac trápia osamelých, nevládnosťou a chorobami sužovaných starých ľudí.
Najlepším liekom je samozrejme neustála prítomnosť blízkych - tak to bývalo kedysi. Dnes však väčšina produktívnych ľudí pracuje mimo svojho bydliska a viazať také množstvo pracovných síl ako opatrovníkov neprichádza do úvahy. Nápad použiť humanoidné roboty ako opatrovníkov a spoločníkov starých ľudí je na prvý pohľad neľudský a až bizardný, na druhej strane... ktohovie.
Ekonómov trápi stále sa znižujúci podiel ľudí v produktívnom veku. Samotné zvyšovanie dôchodkového veku je síce z ich hľadiska odôvodnený postup, no v praxi sa zrejme neukáže až tak účinným. Už teraz je svojim spôsobom "spoločensky uznané", že niektoré zamestnania sa po päťdesiatke nedajú vykonávať pre postupný pokles fyzickej výkonnosti. Preto môžu pomerne skoro odísť do výslužby príslušníci ozbrojených síl a polície. Ale podobne si ťažko predstaviť, ako má dokázať držať krok päťdesiatročný kopáč s dvadsaťročným kolegom. Nie každý manuálne pracujúci sa dokáže rokmi prepracovať na funkciu predáka, o vyššej riadiacej funkcii, vykonávanej spoza stola ani nehovoriac. Ale aj mnoho starších administratívnych pracovníkov už nezvládlo prechod na počítače a keďže nevedia iné, ako prekladať papiere, ostali bez práce. Všeobecne, vďaka skúsenostiam sa starší zamestnanci dokážu vyrovnať s pracovnými povinnosťami, pokiaľ sa podmienky v zamestnaní príliš nemenia, ale mnohí prežívajú na svojej pozícii skôr vďaka pracovnoprávnej ochrane, než vďaka pracovnému výkonu.
Zásluhou pokrokov v medicíne sa dnes väčšina pracujúcich dožíva dôchodku - to pred nejakými päťdesiatimi rokmi vôbec nebola samozrejmosť. Teraz je k dispozícii mnoho ľudí po šesťdesiatke, ktorí síce nie sú flexibilní, ale dokážu pokračovať vo svojom zamestnaní vďaka nadobudnutým skúsenostiam, lenže mnohí by potrebovali primerane upraviť podmienky a pracovný úväzok. Čiastočne sú takéto možnosti už teraz, ale zďaleka nie sú prístupné alebo (vďaka reštriktívnym "úsporným" opatreniam) zaujímavé pre každého, kto by mal záujem využiť ich. Chýba najmä spoločenské uznanie skutočnosti, že mnohí starší ľudia v práci z objektívnych dôvodov nestíhajú to, čo ich mladší spolupracovníci.
V období hospodárskej krízy sa síce vlády na jednej strane sťažujú, že ich dôchodcovia stoja priveľa peňazí, na druhej strane ich zamestnávanie kazí štatistiky nezamestnanosti. Odhliadnuc od politických hľadísk, je zmysluplné starých ľudí zamestnať, a využiť ich schopnosti, pokiaľ sa to dá. Ale ak spoločnosť chce, aby pracovali, musí ich zobrať na vedomie ako špecifickú skupinu zamestnancov, ktorá síce v minulosti nebola významná, ale teraz je stále početnejšia, a namiesto debaty o politickej únosnosti vyššieho alebo nižšieho dôchodkového veku pouvažovať o vytváraní podmienok preto, aby sa aj starší ľudia so svojimi špecifickými obmedzeniami mohli a chceli zamestnať. Lebo elixír nesmrteľnosti ani večnej mladosti napriek optimistickým extrapoláciam zo starých štatistík v skutočnosti ani zďaleka nie je na dohľad...
Diskuze:
Je treba se podivat na druhy konec
Jenda Krynický,2014-04-22 16:29:22
Na jednu stranu se postupne oddaluje odchod do duchodu a na druhou spousty mladých, skutečného vzdělání neschopných, tráví roky na takyvysokých školách "studiem" nesmrtelnosti chrousta.
Bude se muset snížit počet živoucích důchiodců
Dalibor Dobrota,2014-04-17 23:17:50
Z důvodu ubývání mládeže a práceschopných obyvatel, bude nutné předčasné zkracování života. Nepotřební lidé budou dostávat umístěnku na onen svět a budou povinní do tří měsíců nastoupit.
Podle čeho se bude určovat, kdo umístěnku dostane, a kdo ne? Předpokládám, že bude vytvořen nějaký nenáročný test soběstačnosti přes internet, který vyhodnotí, kdo už je zralý. Třeba se stane, že se nějaký důchodce vzbouří a uteče. Tím prokáže životaschonost a umístěnka se mu posune o půl roku.
Také důchodová pojišťovna bude motivovat lidi, aby si umístěnku vyzvedli dříve, například vyplacením jednorázové odměny. Tím se zbavíme nedůstojného stáří, protože si každý bude moct naplánovat, kdy chce odejít.
Také se získá velmi mnoho peněz, protože "zachraňovaní života" 80 ti letých lidí je pro nemocnice zlatý důl. Na jedné "záchraně" trhnou okolo 100.000. Spočívá to v tom, že bezduchému ležáku v komatu se prodlouží tlukot srdce o týden, dva.
Umistenky netreba
Jenda Krynický,2014-04-22 16:38:16
Bohate by stacilo neplacat penize na udrzovani bezduchych tel.
K cemu je dobre udrzovat na pristrojich nekolik mesicu stařečka po osmdesátce a mozkové mrtvici? Jen se prodluzuje utrpeni jak toho starecka, tak pribuznych. Mohla se rodina sejit, podrzet starecka za ruku a rozloucit se. Doma.
Misto toho stravi starecek mesice na pristrojich, zdrogovany analgetiky a cele pribuzenstvo se nici pri navstevach o kterych stejne vi jen zdravotni sestry.
Za penize vyhazene za takovou "léčbu" by bylo možné skutečně léčit někoho jiného.
Re: Umistenky netreba
Jan Omasta,2017-07-15 20:53:26
Dobře, že to říkáte. Aspoň vidíme, že je to častý problém, že to tak skutečně je.
K čemu je to dobré? Je to dobré aby se nemocnice napakovaly. Pojišťovny jsou proti tomu bezmocné, protože lékaři se střídají obvykle 2 a oba dosvědčí, že pro záchranu života to bylo nutné. Za tyto peníze by skutečně bylo možné vyléčit někoho jiného. Jenže tady za ty peníze pouze vymění 2x denně plenky.
Vy jste proti tomu bezmocní, protože příbuzní nemají do léčby co mluvit, a nemocný je v bezvědomí a nemůže souhlas s léčením odvolat. Ke změně by stačilo, aby se změnil zákon tak, že pokud osoby starší 75 let upadnou do komatu, bezvědomí, či snížené mozkové činnosti, měl by se počet úkonů proplácených pojišťovnou snížit na úplné minimum. Pokud by příbuzní chtěli víc, museli by to platit, nebo by se to odečetlo z dědictví. Tím by byl problém samovolně vyřešen, neboť rodinná rada by se do týdne rozhodla tak nebo onak. A stát by tím pádem ušetřil jak na důchodech, tak na léčbě. Jediný, kdo by prodělal by byly nemocnice a JIPky.
ešte k liečbe aterosklerózy:
Matej Čiernik,2014-04-06 22:08:25
ak sa aj nájde účinná liečba aterosklerózy, asi bude užitočná až pre ďalšiu generáciu. Poškodené orgány už nezachráni - napríklad kto už dostal porážku alebo infarkt, jazva mu už ostane. A podobné to bude s chronickým poškodením.
Zajímavé téma!
Jan Kment,2014-04-06 21:26:41
... velmi aktuální a dobře podané! Dovolil bych si dodat, že lidé přes padesát to nemají snadné ani v jiných oblastech než je fyzická práce, jsou zkrátka obecně pociťováni jako ti, co nejsou dost "in" a "trendy". Díky zmíněnému nárůstu počtu seniorů došlo k jakési inflaci stáří. Staří lidé už nejsou vzácní, také už nejsou cenným zdrojem informací, máme knihy a internet, v důsledku revolučních změn životního stylu se v dnešním světě těžko orientují a o jejich moudrosti z oblasti mezilidských vztahů dnes také nikdo nestojí. Stáří je dehonestováno a co hůř, senioři mají čím dál větší problém zajistit si jakš takš důstojné přežívání.
A zatím vlády vyspělých zemí řeší problém, má li dosavadní důchodový systém vůbec nějaký smysl!?
A protože klinické testy jsou neskutečně drahé
Miroslav Stuchlík,2014-04-06 20:41:39
Firma, která investuje do klinického ověření a komercializace, potřebuje, aby se jí investice vrátily. Jenže pokud se pak výroby ujmou výrobci generik tak má smůlu. Ze stejnéhom důvodu téměř stojí výzkum léků pro vzácné nemoci.
Re: klinicke testy
Vlado M,2014-04-08 18:07:08
Problem farma firiem je ze nie su ochotne investovat do vyvoja celkovo. Medzi top 5 farma firmamy je investicia do vyvoja v priemere len 1.2% z obratu. Na marketing pada nasobne viac. Tieto firmy naozaj nemaju zaujem o zdravie. Chcu len predavat a to ide lahsie uplatenim lekara, kde su zisky narozdiel od vyvoja iste.
Sdružení
Josef Šoltes,2014-04-06 11:12:55
Tak pokud to jde, proč se nespojí skupina bohatých důchodců a nevytvoří si antisklerotické sedánky?:-) Asi je to zatím nenapadlo? Stejně tak předpokládám brzké terapie kmenovými buňkami vpravovanými do krevního oběhu apod. Holt důchodci s 8000 Kč budou mít smůlu.
Aterosklerózu zastavit lze.
jaroslav mácha,2014-04-06 10:19:33
Mutace genu ApoA-1 vede k vymizení atherosklerozy. Mutací pozměněný protein byl podán dobrovolníkům infuzí a již po jednom týdnu bylo pozorováno snížení velikosti atherosklerotických plátů. Výroba není v dohledu, protože potřebné informace jsou publikovány a není možné léčbu a postupy patentovat.
Diskuze je otevřená pouze 7dní od zvěřejnění příspěvku nebo na povolení redakce
