Ťažko sa nájde niekto, kto ešte nemal zvýšenú teplotu. Niekto si to ani nevšimne, iný sa zle cíti už pri vzustupe telesnej teploty o niekoľko desatín stupňa nad 37,0 stupňa Celziusovej stupnice, čo je dohodou odborníkov stanovená horná hranica normálnej telesnej teploty. Spôsob stanovenia vysvetľuje, prečo je to 37,0 a nie napríklad 36,8 alebo 37,3. V skutočnosti každý človek má svoj termostat v hypotalame nastavený na nejakú hodnotu tesne pod 37,0 a toto nastavenie do istej miery vysvetľuje, prečo niekto s úsmevom znesie napríklad 37,5 a iný sa cíti mizerne už pri rovných 37,0.

 

Hneď na úvod treba podotknúť, že sú dve zásadne odlišné príčiny zvýšenia telesnej teploty: horúčka a prehriatie. Horúčka je zvýšenie telesnej teploty, ktorá má pôvod v inom nastavení termoregulačného centra organizmu. Táto zmena nastavenia je spôsobená pyrogénmi - polypeptidmi, ktoré ovplyvňujú termoregulačné centrum v hypotalame. Takéto látky produkujú infekčné mikroorganizmy, za niektorých okolností aj bunky ľudského tela a ako pyrogény pôsobia aj mnohé chemikálie (a z týchto chemikálii sú mnohé aj liekmi... potom hovoríme o pomerne zriedkavej liekovej horúčke). Prehriatie je zvýšenie telesnej teploty v dôsledku zahriatia organizmu z vonkajšieho prostredia a neschopnosti zbaviť sa prebytočného tepla. S každým spôsobom zvýšenia telesnej teploty sa ľudský organizmus vysporiadava ináč a treba zdôrazniť, že každý treba liečiť ináč.

Príkladom priehriatia organizmu je slnečný úpal. Základom jeho liečby je ochladenie organizmu akýmkoľvek spôsobom - umiestnením postihnutého do chladnej miestnosti, omývaním chladnou vodou či podávaním chladnej tekutiny. Ochladzovanie pacient vníma ako príjemné a nebráni sa mu.

Opačne reaguje chorý, ktorému stúpa telesná teplota následkom horúčky. Jeho termoregulačné centrum je nastavené   na vyššiu teplotu a snaží sa organizmus ohriať. Najpohotovejším spôsobom, ako to dokáže, je svalová práca (presne vzaté, nedokonalosť premeny chemickej energie na mechanickú, pri ktorej vzniká aj teplo). Termoregulačné centrum zariadi výrobu tepla rovnakým spôsobom, ako keď človeku hrozí podchladenie: triaškou. Chorý pociťuje zimu aj v teplej miestnosti, až kým sa jeho telo neohreje na teplotu, ktorú termoregulačné centrum považuje za správnu. Z toho vyplýva, že s výnimkou život ohrozujúcich teplôt nad 40 st.C nemajú pokusy o fyzické ochladenie rozumné opodstatnenie a pre chorého znamenajú ďalšie nepohodlie. Okrem toho sú tu aj fyzikálne obmedzenia - s výnimkou malých detí má ľudské telo príliš malý pomer pomer povrchu k objemu tela na účinné povrchové ochladzovanie. Podobne má malý účinok podávanie chladných nápojov alebo infúzii. Naopak, chorí s horúčkou pociťujú príjemne podávanie horúcich nápojov, ktoré im trochu pomôžu dosiahnuť vyššiu telesnú teplotu bez obťažujúcej triašky. Ľudová múdrosť - napi sa horúceho čaju, vypotíš sa a bude ti lepšie - má svoje opodstatnenie, aj keď s liečbou choroby nemá nič spoločné. Potenie je spôsob, akým sa organizmus zbavuje prebytočného tepla pri ústupe teploty (v súvislosti so zlepšovaním ochorenia alebo po podaní liekov proti horúčke), takže príčinná súvislosť medzi horúcim čajom, potením a vyzdravením v skutočnosti neexistuje.

Produkcia tepla svalovou prácou môže znamenať nezanedbateľnú záťaž organizmu. U starších ľudí s ochorením srdca môže viesť až k zlyhaniu krvného obehu a niekedy dokonca k úmrtiu. Liečba horúčky v jej skorom štádiu - ešte pri triaške počas vzostupu telesnej teploty, s využitím aj vnútrožilovo podaných liekov je v tomto prípade úplne opodstatnená. Dlho roky prebiehali diskusie o tom, či zvýšenie telesnej teploty nie je dôležitým obranným mechanizmom organizmu a či jej znižovanie nevedie k zhoršeniu priebehu infekčného ochorenia. Nebol však dokázaný nijaký vplyv liečby zvýšenej telesnej teploty - pozitívny ani negatívny - na priebeh základného ochorenia.

Opodstatnenie má teda liečba nepríjemnej horúčky liekmi na zníženie teploty- antipyretikami. Tieto normalizujú nastavenie termoregulačného centra a organizmus nie je stimulovaný k zvyšovaniu telesnej teploty. Tieto lieky majú súčasne aj analgetický účinok - zmenšujú bolesti. Na zníženie teploty možno použiť aj množstvo liekov, ktoré nie sú výrobcom určené na tento účel: prakticky všetky lieky zo skupiny nesteroidných antireumatík (veľmi zjednodušene liekov na bolesti kĺbov - diklofenak, meloxikam, naproxen, ketoprofen a veľa ďalších, nie však opiátové deriváty, napríklad tramadol). V prípade ohrozenia života pacienta je možné využiť aj silný antipyretický účinok kortikosteroidov, čo sú však lieky, o ktorých použití môže rozhodnúť len lekár.

Je dôležité vedieť, že antibiotiká priamo neznižujú teplotu. Teplota sa zníži až po úspešnom vyliečení vyvolávajúcej infekcie, čo môže trvať aj niekoľko dní. Toto nevie veľa pacientov a je zarážajúce, že aj nemálo lekárov, ktorí síce predpíšu antibiotiká, ale zanedbajú liečbu bolesti a horúčky, ktoré ďalej trápia ich pacientov.

Určite sa treba zmieniť o možných nežiadúcich účinkoch liekov, ktoré sa používajú na liečbu horúčky. V prvom rade treba povedať, že sú to dlhodobo a vo veľkom množstve prípadov používané lieky, ktoré majú len veľmi zriedkavé a dobre preskúmané nežiadúce účinky. Pokiaľ teda chorý má bolesti a nepríjemne pociťuje vysokú teploty, prakticky niet dôvodu nedať mu lieky na zníženie teploty. Ako už bolo vysvetlené, ochladzovanie až na výnimky nemá zmysel, je málo účinné a nepríjemné pre chorého. Odôvodnené je v kombinácii s liekmi na urýchlenie ochladzovania organizmu pri veľmi vysokých teplotách (nad 40 st. C) a hlavne na liečenie malých detí, ktorým hrozia kŕče následkom veľmi vysokej teploty. Aj keď zákony fyziky hovoria, že studená voda chladí účinnejšie, ako vlažná, na ochladzovanie ľudí je vhodnejšie použiť vlažnú vodu, prípadne vlažné zábaly a ochladzovať končatiny, nie trup.

Najbezpečnejším liekom pre dospelých aj deti sa javí ibuprofen, pôvodne vyvinutý ako protizápalový liek na reumatické bolesti kĺbov. Dlhoročné skúsenosti sú s kyselinou acetylsalicylovou (Acylpyrin, Aspirin a mnoho ďalších obchodných názvov). Táto súčasne znižuje zrážanlivosť krvi, čo môže byť nevýhodou, no zároveň jej táto vlastnosť otvorila široké pole pôsobnosti v liečbe srdcovocievnych chorôb. Môže spôsobiť, že bežné poranenia krvácajú o niečo dlhšie. U detí sa neodporúča pre možnosť vzniku nebezpečného, ale veľmi zriedkavého Reyeho syndrómu (dá sa pochybovať, či mnoho z úmrtí, pripísaných tomuto syndrómu, nebolo v skutočnosti úmrtím z inej príčiny). Celkovo vzaté, kyselina acetylsalicylová je pomerne veľmi bezpečný liek. Paracetamol, ktorý sa často odporúča ako lepšia náhrada acetylosalicylovej kyseliny, zrejme nie je o nič bezpečnejší. Je paradoxom, že pri jeho metabolizme vznikajú aj smrteľne jedovaté látky, ktoré však zdravý človek bez problémov ďalej zmetabolizuje prostredníctvom glutathionu. V prípade nedostatku glutathionu, čo býva pri závažných ochoreniach pečene (ohrození sú napríklad alkoholici) však môže dôjsť aj k smrteľnej otrave. V prípade predávkovania je potrebné pacientovi podať liek acetylcystein približne do 8 hodín - čas je tu dôležitý a niekedy rozhoduje o prežití pacientov, ktorí sa pokúsili o samovraždu požitím paracetamolu. Chovatelia väčšinou nevedia, že paracetamolom možno otráviť mačky, ktorým glutathion prirodzene chýba. Za bežných okolností je aj paracetamol bezpečným liekom s minimom nežiadúcich účinkov. Účinný, ale pravdepodobne menej bezpečný je metamizol (Novalgin). Pre riziko nežiadúcich účinkov sa už dávnejšie prestal používať fenacetín, ktorý  obsahovali v bývalom Československu populárne viaczložkové  preparáty, napr. Dinyl.

Krátkodobé zvýšenie teploty môže sprevádzať ľahké infekčné ochorenia, s ktorými si organizmus poradí aj bez liekov, prípadne s pár tabletkami proti horúčke. Na druhej strane, horúčka môže byť prejavom rozličných, aj veľmi závažných a nielen infekčných chorôb. Ak po niekoľkých dňoch alebo dokonca týždňoch neustúpi, treba hľadať a liečiť jej príčinu.