Po zavedení inzulínu do liečby cukrovky (diabetes mellitus) prestalo byť zníženie hladiny cukru v krvi pacienta neriešiteľným problémom. Cukrovkári sa začali dožívať oveľa vyššieho veku, ako pred érou inzulínu a do popredia vystúpil iný problém: komplikácie cukrovky. Vysoká hladina glukózy v krvi a ďalšie okolnosti, s ňou spojené počas rokov spôsobujú poškodenie ciev a zvýšený výskyt srdcovocievnych chorôb, zlyhanie obličiek, poškodenie nervov, zraku a ďalšie väčšie a menšie nepríjemnosti. Možnosti liečby týchto komplikácii sú stále veľmi obmedzené. Desaťročia boli diabetológovia presvedčení, že čím sa dosiahne u pacienta lepší výsledok liečby, tým je pravdepodobnosť výskytu komplikácii nižšia. (Spočiatku bolo merítkom úspešnosti či primeranosti liečby priemerná hodnota hladiny glukózy v krvi, dnes je priemerná hladina glukózy presnejšie určovaná pomocou hladiny špecifického ukazovateľa- glykovaného hemoglobínu.) Oporu týmto predpokladom poskytla štúdia DCCT, hoci odborné autority zjavne museli zatvoriť oči pred skutočnosťou, že intenzifikovaná liečba mala svoje komplikácie a celková úmrtnosť intenzívne liečených pacientov nebola významne nižšia. Okrem toho sa odporúčalo pacientov s vyvíjajúcimi sa komplikáciami liečiť inzulínom (ktorý treba podávať v injekciach) a nie perorálnymi antidiabetikami (ktoré sa užívajú pohodlnejšie, v tabletkách). Tento predpoklad však pochovala už pred mnohými rokmi ďalšia veľká štúdia UKPDS (ktorá okrem toho nečakane ukázala, že účinná liečba vysokého krvného tlaku môže byť pre túto podskupinu pacientov prínosnejšia, než intenzívna liečba cukrovky).

Modrý kruh – mezinárodní symbol diabetu. Na Slovensku je evidovaných okolo 350 000 diabetikov, v Českej republike s touto diagnózou žije viac ako 770 000 ľudí, z nich 717 300 má diabetes 2. typu. Celosvetový odhad je okolo 215 miliónov diabetikov, a toto číslo sa stále zvyšuje. Aj v rozvinutých krajinách až u 5-6 % populácie sa prejavujú príznaky diabetického syndrómu.

Je spoľahlivo preukázané, že pacienti s cukrovkou 2. typu (teda pacienti prevažne obézni, so zachovanou tvorbou vlastného inzulínu, ktorá je však vzhľadom k zvýšenej spotrebe nedostatočná) sú vo zvýšenej miere ohrození srdcovocievnymi ochoreniami a ich komplikáciami. Z toho vychádzal predpoklad, že intenzívne znižovanie hladiny glukózy znižuje úmrtnosť u pacientov s pokročilým diabetes mellitus 2. typu a vysokým rizikom kardiovaskulárnych ochorení. Preto v roku 2001 začal nábor pacientov do štúdie ACCORD, ktorá však bola začiatkom roku 2008 predčasne ukončená, pretože intenzívne liečení pacienti vykazovali vyššiu celkovú úmrtnosť. Ďalšie vyhodnotenie údajov, zverejnené v The New England Journal of Medicine v marci 2011, tieto výsledky potvrdilo a intenzívny liečebný režim, smerujúci k čo najnižšej hladine glykovaného hemoglobínu, definitívne neodporúča. Štúdia ACCORD bola zaradená rešpektovaným odborným lekárskym portálom medscape.com medzi  "top ten game changers" roka 2011, medzi štúdie, ktoré prekvapivým spôsobom vstupujú do hry.

Zvětšit obrázek

Diabetická noha. (Kredit: PflegeWiki , licence: GFDL )

Snahu stláčať hladinu glukózy a glykovaného hemoglobínu čo najnižšie k norme spochybnila aj iná, retrospektívna štúdia, venujúca sa rozboru registra pribižne 70- ročných cukrovkárov (Glycemic control, complications, and death in older diabetic patients: the diabetes and aging study. Diabetes Care, 2011), takisto zaradená medzi "game changers". Veľmi intenzívna liečba síce ešte znižovala výskyt komplikácii cukrovky, ale o niečo zvyšovala úmrtnosť.

Pre diabetológov, ktorí sa vždy snažili dosiahnuť  hladiny glukózy v krvi čo najbližšie k norme vo viere, že tak možno predísť komplikáciam cukrovky, znamenajú tieto výsledky niečo podobné, ako nadsvetelnou rýchlosťou sa pohybujúce neutrína pre fyzikov. Síce nepodkopávajú základy diabetológie, ale spochybňujú jej priority. Na druhej strane, trvanie štúdii je pomerne krátke v porovnaní s ľudským životom (a cukrovka je doživotná choroba) a pri dlhšom sledovaní môžu byť výsledky zas o niečo iné, tak, ako naznačuje dodatočné sledovanie niektorých parametrov u pacientov, ktorí sa kedysi zúčastnili štúdie UKPDS. V každom prípade, výsledky spomenutých štúdii opäť potvrdzujú, že nie je dobré robiť predčasné uzávery (hoci aj v najlepšom úmysle pomôcť pacientom), alebo zasahovať na základe predpokladov do života miliónov ľudí (to je zlozvyk, vlastný nielen lekárom, pozrite sa, kam vedú chabo podložené predpoklady o následkoch klimatických zmien).

Tvrdšou verziou komentára uvedených výsledkov je, že niekto sa  veľmi netrpezlivo snažil vytĺcť peniaze z intenzifikovanej a nákladnejšej liečby (intenzívne liečení potrebujú drahší inzulín, materiál aj pomôcky). Ale to snáď nebude tak - veď sme ľudia. Alebo, práve že sme?