Najrýchlejším medzi živými operenými letcami a pravdepodobne i všetkými živočíchmi je sokol sťahovavý (Falco peregrinus), ktorému ornitológovia namerali rýchlosť prekračujúcu 320 km/h. Je to síce obdivuhodný rekord, lenže platí len pre strmhlavý let, ktorým sokol zhora útočí na svoju korisť. Ak budeme brať do úvahy len priemernú rýchlosť dosiahnutú pri dlhodobom lete, potom by sme rekordmana mohli hľadať medzi najvytrvalejšími sťahovavými vtákmi, ktoré z evolučných dôvodov musia byť vynikajúcimi letcami. Priama úmera medzi prekonanou vzdialenosťou a priemernou rýchlosťou na dlhej non-stop trati ale neplatí. Napríklad rybár dlhochvostý (rybák dlouhoocasý, Sterna paradisaea) z čeľade rybárovité, ktorý nasleduje polárne leto a migruje z arktickej oblasti do antarktickej a späť, nalieta každoročne okolo 40 tisíc kilometrov a podľa prepočtov za 20 rokov svojho života prekoná viac ako 2 milióny kilometrov. Medzi vtáčie Concordy však nepatrí.
Podľa najnovších výskumov švédskych biológov tým najrýchlejším opereným maratóncom je prekvapivo močiarnica tichá (bekasina větší, Gallinago media), ktorá na tisíce kilometrov dlhých non-stop trasách dosahuje priemernú rýchlosť 15 až 27 m/s, čiže 54 až 97 km/h. A to je na malého slukovitého vtáka z radu bahniakov s telom veľkosti statnejšieho drozda (27 - 29 cm), ale s väčším, takmer polmetrovým rozpätím krídel, úctyhodný výkon. Spojenie vytrvalosti s rýchlosťou si však vyžaduje pomerne presnú bilanciu tukových zásob. Málo i veľa predstavuje zvýšené riziko. Lenže komplikuje to aj výskum, pretože nie je rozumné na telo vtáka pripevniť väčší a ťažší prístroj. Ornitológom prišli na pomoc vedci z technických odborov a vyvinuli malé geolokátory. Tie, ktoré ponúka Britský antarktický výskum a ktoré pomohli sledovať aj migráciu močiarnic, vážia len 1,1 gramu (info). Zaznamenávajú intenzitu svetla, ale nič nevysielajú, preto je potrebné aspoň časť sledovaných vtákov odchytiť dvakrát – na začiatku i na konci pokusu, aby sa údaje mohli preniesť do počítača a vyhodnotiť.
Švédsky tím v máji 2009 pri jazerách samosprávneho kraja Jämtland odchytil desať samčích jedincov močiarnice tichej a obdaril ich týmito geolokátormi. O rok neskôr sa vedcom podarilo tri získať späť aj s unikátnymi údajmi. Z nameraného časového priebehu zmien intenzity svetla potom stanovili pre každý deň časy západu a východu Slnka. Z dĺžky slnečného dňa v príslušnom období určili zemepisnú šírku. Zemepisnú dĺžku im odhalil výpočet doby polnoci.
Z týchto analýz vyplýva, že sledovaná trojica vtákov sa v druhej polovici augusta vydala na dlhú cestu na juh zo severských hniezdísk v strednom Švédsku do zimovísk v centrálnej rovníkovej Afrike (oblasť Konga). Samčekovia pritom bez zastávky prekonali vzdialenosti 6 170 km za 72 hodín, 6 800 km za 84 hodín a 4 620 km za 48 hodín. Pri jarnom návrate tieto letecké maratóny boli o niečo kratšie - 4 980, 5 180 a 4 280 km - a smerovali z Afriky najskôr na Balkán, kde bolo medzipristátie pred záverečnou etapou do Škandinávie. Uvedeným hodnotám odpovedajú traťové rýchlosti 22 až 27 m/s (79 – 97 km/h) pri jesennej migrácii a 15 až 25 m/s (54 – 90 km/h) na jarnej spiatočnej ceste.
Okrem močiarnic biológovia pomocou geolokátorov sledovali aj ďalšie vtáky čeľade slukovité, napríklad bojovníka bahenného (jespák bojovný, Philomachus pugnax) a kalužiaka močiarneho (vodouš bahenní, Tringa glareola). Svoje výpočty porovnávali aj s výsledkami iných výskumov zameraných na migráciu kamenára strakatého (kameňáček pestrý, Arenaria interpres) či pobrežníka hrdzavého (jespák rezavý, Calidris canutus). Aj keď aj tieto druhy bahniakov prekvapujú svojimi 3 až 8 dennými nepretržitými letmi na vzdialenosti 2 500 až 11 700 km, doposiaľ im pri nich nebola nameraná „cestovná“ rýchlosť vyššia ako 65 km/h. Švédski biológovia vo svojej práci, ktorú zverejnil odborný časopis Biology Letters uvádzajú, že smer a sila vetra len veľmi málo ovplyvnili priemernú rýchlosť letu sledovaných močiarnic.
Mapy migračných trás a podrobné výsledky nájdete priamo v tomto odbornom článku.
Video: Močiarnica tichá (bekasina větší, Gallinago media) na hniezdišti vo Švédskom Laponsku v júni 2010. Kredit: Karl-David Arvidsson
Diskuze:
