Vedecká kariéra závisí od toho aké výsledky výskumník dosiahne a kde sa mu ich podarí publikovať. Od toho sa potom odvíja nielen profesný vzrast, ale i možnosť získať financie v podobe grantov. Štartovacia pozícia nie je samozrejme rovnaká, každý dobre vie, že vyštudovať tú lepšiu školu, mať možnosť pracovať na renomovanejšom a technicky dobre zabezpečenom pracovisku je obrovskou výhodou. Potom o to viac zaráža, keď naozaj známy vedec, ktorý má tie najlepšie podmienky a jeho meno skloňujú média po celom svete, sa dopustí niečoho, čo je vo vede tým najväčším hriechom – vedomého podvodu v podobe falšovanie výsledkov.
Práve z tohto prečinu je obvinený 50ročný Marc Hauser, ktorý v tej najvyššej pozícii, na poste profesora pôsobí na viacerých katedrách známej Harvardovej univerzity v Cambridge, v americkom štáte Massachusetts – na Katedre psychológie, Katedre evolučnej biológie a Katedre biologickej antropológie. To, čo na tejto renomovanej alma mater vedia už nejakú dobu, na svetlo mediálneho sveta vynieslo utorňajšie vydanie denníka Boston Globe.
Paradoxne sa práve Marc Hauser zaoberal aj evolúciou morálky a u primátov skúmal nakoľko si uvedomujú základné pravidlá fair-play. Je autorom popularizačnej knihy Moral Minds (Morálna myseľ).
Tieň podozrenia z manipulácie výsledkov padol na Hausera už dávnejšie, keď v roku 1995 ako hlavný autor publikoval v Proceedings of the National Academy of Sciences prácu o tom, že aj tamarín pinčí (Saguinus oedipus), druh malej kolumbijskej opičky, úspešne zvláda test so zrkadlom. Teda dokáže pochopiť, že ten „konkurent“, čo ho verne napodobuje, ale nedá sa chytiť, je len obrazom jeho samotného. Práca sa neskôr stala stredobodom ostrej kritiky a možno aby si zachránil reputáciu, v roku 2001 Hauser s kolegami uverejnil ďalší článok, kde svoje pôvodné výsledky popiera s tým, že sa ich nepodarilo v opakovaných pokusoch dokázať. Práca z r. 1995 však stiahnutá nebola.
V súčasnosti ide o závažnejší prípad. Na základe auditu Hauserových výzkumov, ktorý sa uskutočnil veľmi dôverným spôsobom za múrmi univerzity, bola už jedna z jeho publikácií z roku 2002, uverejnená v časopise Cognition, stiahnutá. Trojica vedcov z Harvardovej univerzity vtedy testovala opäť tamaríny a ich schopnosť si uvedomovať rôznorodosť a množstvo predmetov (druhov potravy, napríklad banánov). Do vážneho a zdá sa, že odôvodneného podozrenia sa dostali aj výsledky ďalšej z významných Hauserových prác, ktorú zverejnil v roku 2007 v časopise Science a ktorá sa týkala výskumu do akej miery rôzne druhy primátov dokážu pochopiť súvislosti medzi ľudskými gestami a ukrytou potravou. Pri pokusoch opice sledovali dve nádoby, kde by sa mohli nachádzať maškrty a asistenta, ktorý sa lakťom dotkol niektorej z nich, akoby naznačoval, že potrava by sa mohla ukrývať práve tam. Pričom raz v rukách mal nejakú dobrotu, inokedy nie. Vedci štatisticky vyhodnocovali, kam siahnu na prvý pokus rôzne druhy opíc. Pričom nádoba, na ktorú posunkom ukázal asistent s prázdnymi rukami, bola iracionálnym riešením. Snaha získať maškrtu z úkrytu označeného posunkom asistenta s potravou sa naopak hodnotil ako výsledok racionálnej úvahy a pochopenie gesta. Výsledky odhalili aj u primátov nepatriacich k ľudoopom prekvapujúco vysokú mieru akejsi empatie, schopnosti pochopiť čo naznačuje a čo si možno myslí v tomto prípade zástupca iného, príbuzného druhu.
Tieto pokusy sa samozrejme dajú znovu zopakovať a s veľkou pravdepodobnosťou sa tak už niekde aj deje.
Ako sa vraví, sudca je len tam, kde je žalobca. V Hauserovom prípade jeho kolegovia z odboru, ktorí sa nedostali k prvotným „surovým“ údajom (raw data), mohli len spochybňovať výsledky, či prípadne dokazovať, že iné experimenty k nim nevedú. Ale mnohí sa viezli na vlne jeho úspechu a popularity. Odvahu poukázať na porušovanie základných pravidiel vedeckého bádania našli samotní mladí, ešte z ideálov nevyliečení študenti z Hauserovho laboratória. Nech im túžba hľadať pravdivý obraz sveta vedecky korektnými metódami vydrží čo najdlhšie. Ak uvážime, že Marc Hauser patrí medzi svetovú vedeckú elitu a je vďaka mnohým televíznym vystúpeniam a novinovým článkom známa, uznávaná osobnosť, rozhodnutie študentov vyjsť s pravdou von nebolo jednoduché. Dlhotrvajúce prešetrovanie ale dokázalo, že nejde o krivé obvinenie.
Hauserov prípad sa len skotúľal zo špičky toho pomyselného ľadovca, v ktorom sú zamrznuté mnohé výskumy, kde výsledky prešli selektívnym výberom, nesprávnym štatistickým spracovaním, alebo dokonca cielenou manipuláciou. A v citáciách sa rozširujú ďalej. Tento ľadovec by mal podľahnúť veľmi rýchlemu roztápaniu. Je naivné si myslieť, že do recenzovaných časopisov sa cez oponentúru prebojujú len absolútne seriózne práce. Anonymita autorov medzi posudzovateľmi sa nedá dodržať, každý v odbore dobre vie, kto sa akým výskumom zaoberá. Ale to by tak nevadilo – odborný posudzovateľ sa ale často dostane k už spracovaným a presvedčivo vyzerajúcim údajom a nemá - často ani v prípade, keď si vyžiada základné výsledky - šancu odhaliť manipuláciu. Všetko závisí od svedomia publikujúceho vedca. A nad ním visí Damoklov meč: Publikuj, alebo zhyň.
Z manipulovania a selekcie výsledkov bol napríklad obvinený aj Peter Duesberg, výskumom AIDS sa zaoberajúci molekulárny biológ z Kalifornskej univerzity v Berleley. Publikoval článok v ktorom na základe získaných dát rozvíjal teóriu, že HIV je len akýsi „spolucestujúci“ neškodný vírus a AIDS spôsobuje dlhodobé používanie samotných liekov proti nemu (antivirotík proti retrovírusom) a povzbudzujúcich liekov s psychotropnými účinkami. Niekoľkomesačné vyšetrovanie bolo ale zastavené pre nedostatok dôkazov.
V oblasti fyziky do širokého mediálneho priestoru prenikli dva závažné prípady neomalených podvrhov. V roku 2002 všetkým vyrazila dych kauza Jana Hendrika Schöna z Bellových laboratórií v New Jersey. 31ročný vedec bol vyznamenaný niekoľkými cenami a v spolupráci s kolegami chrlil jeden odborný článok za druhým s priemerným časovým odstupom 9 dní (!). Práce prechádzali recenziami a na publikovanie ich prijali tie najprestížnejšie časopisy. Až si Lydia Sohn z Princetonskej univerzity, stojaca mimo tohto kolotoča všimla, že autor je natoľko sebavedomý, že už nepovažuje za potrebné si vymýšľať stále nové hodnoty a napríklad pre rôzne teploty mu vychádza úplne identický šum. Nastalo preverovanie, ktoré prinieslo mnohé zarážajúce odhalenia, týkajúce sa nielen autora, ktorý výsledky doslova tvoril, ale položilo otázky o zodpovednosti spoluautorov a recenzentov.
Menej známy, ale pre pracovisko, akým je Lawrence Berkeley National Laboratory (Národné laboratórium Ernesta Lawrenceho v Berkeley) veľmi nepríjemný a varovný prípad sa stal v roku 1999, keď v spolupráci s ruskou Dubnou vedci ohlásili objav prvku 118. Analýzy rozpadových radov v príslušných experimentch robil americký fyzik bulharského pôvodu Viktor Ninov. V podobe takzvanej „bulharskej konštanty“ sa mu vo vyhodnotení objavili aj rozpady jadier prvku 118. Mnohokrát opakované analýzy ale nič také nepotvrdili a nikomu sa nepodarilo vysvetliť, ako sa do Ninových výpočtov mohli dostať. Preto ich autor musel renomované pracovisko opustiť.
Sú to závažné prípady, ale oveľa závažnejšie je, že nie sú zďaleka jediné. Presne ako u ľadovca, väčšia časť je neviditeľná. Koncom roku 2008 sa v Madride konalo stretnutie Fóra pre čestnosť vo vede, ktoré založila Európska vedecká nadácia (Research Integrity Forum of the European Science Foundation - ESF). John Marks, šéf pre vedu a stratégiu ESF vo svojom prejave uviedol, že podľa odhadov sa až 1 % vedcov niekedy dopustí podvodu a až 50 % spolupracuje pri postupoch, ktoré sú z vedeckého hľadiska sporné.
Ostáva dúfať, že ide o horné limity skutočnosti.
Vráťme sa z exkurzie po známych amerických vedeckých inštitúciách na domácu pôdu. Aké rozmery musí dosiahnuť napríklad kauza s neoprávneným udeľovaním diplomov, kým sa pretrhne hrádza mlčania? Ktorý náš (slovenský, či český) študent, doktorand, či mladý vedec by mal odvahu otvorene poukázať na manipuláciu s údajmi, či vykonštruované výsledky svojho profesne vyššie postaveného staršieho kolegu, či priamo šéfa? Kde by to „žaloval“ a kto by bol za to postihnutý? Kto by to vyšetroval a s akým výsledkom? Kto by bol obvinený z poškodzovania dobrého mena pracoviska?
Deformovať pravdu je vo vede rovnako závažné ako v súdnictve. V oboch prípadoch to zasahuje spoločnosť minimálne z dvoch hľadísk – nielen zamieňa pravdu za lož, ale zvyšky ilúzií nahradzuje bezmocným sklamaním a smutným poznaním, že úspech a podvod sú blízkymi spojencami a ak sa k nim pridajú arogancia a moc, tvoria neporaziteľnú štvorku.
Zdroje: New Scientist
Diskuze:
