Nie každý, kto je sám, sa cíti aj osamelo a opusteno. Istá miera samoty umožňuje určitú nezávislosť a slobodu, môže poskytnúť priestor pre sústredenie sa na kreatívnu prácu. Potreba samoty a spoločenského vyžitia je veľmi individuálna a ani v tomto ohľade oba protipólne extrémy nie sú prínosom. Môžete si v samote prečítať množstvo múdrych kníh, počúvať hudbu, premýšľať, niečo tvoriť a cítiť sa pritom veľmi príjemne. Ale často až v rozhovoroch, v argumentácii pri diskusiách sa dotvoria a dozrejú myšlienky a názory, človek sa cez interakciu s inými ľuďmi dotýka i svojho ja. Alebo – úplne jednoducho, bez zbytočných filozofických konštrukcií - v spoločnosti priateľov sa cítime príjemne a tento pocit ešte dlho po stretnutí pretrváva.
Svoju hlboko zakotvenú emocionálnu individualitu ťažko pozmeníme a pokiaľ samota človeku prináša pocit pokoja, nemá zmysel nasilu rúcať barikády. Ale tí, ktorí samotu vnímajú ako ubíjajúcu osamelosť, tušia, že to ubližuje nielen duši, ale i telu. Ak by sme uskutočnili prieskum, tak by nepochybne prevažná väčšina opýtaných vedela, že pocity opustenosti a osamotenosti ovplyvňujú aj celkový zdravotný stav. Mnohí by to nazvali celkom trefne "depka".
Výskumov, ktoré potvrdzujú tento veľmi logický predpoklad je celá halda. Teraz k nej prispeli aj vedci z Katedry komunikácie Arizonskej univerzity dvomi novými štúdiami. V prvej z nich Stacey Passalacqualová a Chris Segrin zapojili do prieskumu 265 dospelých vo veku 19 až 85 rokov. Výsledok sa dal vopred odhadnúť – spoločenská odlúčenosť pôsobí ako stres.
Proti deprimujúcej osamelosti ale vraj nepomáha pravidelná návšteva miestneho baru, ani časté obháňanie bývalých spolužiakov, alebo zveľaďovanie zbierky kontaktov na Twitteri, Facebooku, Skype... To neposkytuje ten najdôležitejší liek na osamelosť - dostatočne silné putá. Povrchné vzťahy a veľký okruh známych tak nemusia zahnať smútok zo samoty. Tento vtieravý ubíjajúci pocit môžu dokonca zdanlivo paradoxne prehĺbiť, či vyvolať. Tak nenápadne prispievať aj k zdravotným problémom, pretože, ako pripomína Stacey Passalacqualová, "Existuje súvislosť medzi sieťou sociálnych vzťahov a zdravím, aj keď presný mechanizmus pôsobenia zatiaľ nepoznáme.“ Zaujímavý je záver, že vek nehrá dôležitú rolu v samotnom vnímaní miery osamelosti. Lenže starším ľuďom sa aj zo zdravotných dôvodov možnosť spoločenských kontaktov veľmi zužuje. Ani samotná komunikácia na diaľku, napríklad cez počítač, sama osebe k problému neprispieva, len nenahradzuje užšie osobné kontakty späté pevnejším putom a oberá o čas, ktorý by sme im mohli venovať.
Arizonskí vedci „vedecky“ potvrdili žiaľ častú skúsenosť, že ani partnerský vzťah problém osamelosti nevyrieši. V tomto smere sa ako dôležitejšie ukázali dobré vzťahy s blízkymi priateľmi a členmi rodiny. Aj tu má prednosť kvalita pred kvantitou. "Samotná existencia partnerského vzťahu nie vždy znamená aj pocit spokojnosti a podpory,“ vysvetľuje Segrin a dodáva: "Osamelosť je rozdiel medzi úrovňou sociálnych kontaktov, ktorú ste dosiahli a tou, po ktorej túžite. Ak je rozdiel výrazný, má to vážne dôsledky. Všeobecný profil osamelej osoby je veľmi ťažké vytvoriť, pretože skutočne dôležité faktory sú ukryté v hlave každého človeka." V nej je zakotvená aj naša rozdielna, veľmi individuálna reakcia na stresovú situáciu.
Chris Segrin spolu s doktorandkou Triciou Domschkeovou pripravili do júnového čísla časopisu Health Communication ďalší článok, v ktorom zhrnuli výsledky druhej štúdie. Jej závery opäť potvrdzujú, že osamelí ľudia nemajú úzke spoločenské väzby, sú menej schopní zvládať stresové situácie a majú výrazne menší záujem starať sa o svoje zdravie. Menej sa tešia z chvíľ voľna, spánok nemá na nich dostatočný regeneračný účinok, ani dovolenka im nedodá novú vis vitalis. Samozrejme, ak počas nej nezakopnú o bližší vzťah.
Oba výskumy teda nabádajú k dávno známym a celkom logickým poznatkom - do komplexnej starostlivosti o svoje zdravie je nevyhnutné zakomponovať aj aktívne udržiavanie dobrých vzťahov s blízkymi ľuďmi, pretože nám to jednoducho robí dobre. Na duši i na tele. Sme tvory spoločenské a s evolučne zakódovanou prirodzenosťou nemá veľký zmysel bojovať, to spôsobuje chronický stres, ktorý nám ubližuje bez výnimky. Je jednoduchšie i zdravšie potrebu blízkych vzťahov akceptovať a podporovať. "Myseľ má veľmi silný účinok na organizmus a naše pocity formujú náš svet" (Stacey Passalacqualová).
Diskuze:
