Zaujímavé na smiechu je, že nejde o prejav ovládaný vedomím. Človek sa nemôže svojvoľne rozhodnúť, kedy sa bude, či nebude smiať. Smiech niekedy jednoducho vytryskne ako gejzír a niet v ľudskej moci jeho nátlak udržať pod kontrolou. Taká situácia môže zničiť kariéru. Alebo naopak, šéf povie „zaručene najlepší“ vtip, mali by vám od smiechu vytrysknúť slzy a... nič. Je vám skôr do skutočného plaču a tá spoločensky očakávaná reakcia sa kdesi zadrhne.
Smiech je jednou z brán do nášho hlboko zakoreneného podvedomia a do našej evolučnej minulosti. Neovládateľne nám stiahne príslušné svaly na tvári, vytvorí charakteristickú grimasu sprevádzanú typickým hlasovým prejavom. Dokáže ovládnuť celé telo, lepšie ako drahé posilňovacie náradia trénuje brušné svalstvo a je dobrým dychovým cvičením. Pretože pri ňom len vydychujeme. O pauzu potrebnú na nádych musíme s nástojčivým smiechom niekedy doslova bojovať. Smiech pôsobí ako emocionálny ventil. Vôbec nemusí byť spätý s humorom.
Osamote sa smejeme len naozaj zriedka, asi 30 x menej ako v spoločnosti. Je to vysielanie určitého druhu správy okoliu. Smiech je nákazlivý. Napokon na nasledujúcom videu si to môžete odskúšať. No skúste sa aspoň trochu nezasmiať:
Prvý skutočný smiech sa u detí objavuje vo veku asi 3,5 až 4 mesiacov, oveľa skôr, ako reč. Plač a neskôr smiech sú predverbálne spôsoby komunikácie ľudského mláďaťa s okolím. Evolúcia im zabezpečila, že dospelí na to adekvátne reagujú. Deti sa vôbec smejú najčastejšie - štatisticky najviac vo veku 5 až 6 rokov. Pravdepodobne to evolučne súvisí s hravosťou, „smiechom“ aj mladé ľudoopy, najmä šimpanzy, dávajú najavo, že vzájomné prekáračky a súboje sú príjemnou hrou a nie sú myslené ako útok. Ide o akýsi priateľský, hravý a roztopašný signál.
To platí aj pre ľudí. Ak sa smejeme s niekým. Opak nastáva, ak sa smejeme na niekom. V tom prípade dotyčného vyzývame ku konfrontácii, alebo vylučujeme z príslušnej spoločnosti
Aj keď sa smejeme najhlasnejšie, nesmejeme sa v prírode sami. Vedci sú presvedčení, že smiech sa vyvinul z akýchsi dychčavých, či hekavých zvukov našich ľudoopích predkov. Šteklené (lechtané), či rozihrané šimpanzy (najmä bonobovia), gorily a orangutani podobné zvuky doposiaľ vydávajú. Niektorí etológovia, ako napríklad Jaak Panksepp z Washington State University sú však presvedčení o oveľa hlbšom evolučnom zakorenení. Jeho argumentom je, že pre rôzne druhy cicavcov je šteklenie (lechtání) príjemné a niektoré, ako napríklad potkany pri ňom vydávajú vysoké, krátke piskľavé zvuky. S pojmom „smiech“ sa to samozrejme spojiť nedá, ale možno je to jeden z prvých vývojových krokov k nemu (video).
Práve reakcia na šteklenie patrí medzi najzáhadnejšie prejavy. Aj keď sa pritom neovládateľne smejeme, málokomu je naozaj príjemné. Už samotná predstava šteklenia dokáže u niekoho vyvolať panickú reakciu. V stredoveku šteklenie spútaného človeka vraj patrilo medzi formy mučenia, ktoré mohli zapríčiniť až smrť (video v nemeckom jazyku v závere článku).
Štekliví (lechtiví) nie sme len my ľudia a prírodovedci reakcie u iných druhov cicavcov, najmä primátov skúmajú dávno. Zaujalo to už Charlesa Darwina. Šteklené šimpanzy zväčša vydávajú trhané zvuky sledujúce frekvenciu rýchlych krátkych výdychov a nádychov, zatiaľ čo ľudia sa hlasovo prejavujú len pri vydychovaní a tak sa smiechom môžu doslova zadúšať. Napokon vo všeobecnosti platí, že hlasové prejavy vydávame takmer výlučne pri výdychu. Preto vedci našu formu hlasného smiechu spájajú s anatomickými zmenami, ktoré nám umožnili hovoriť.
Na zvukové prejavy smiechu evolučne človeku najbližších primátov sa zameral tím zoológov a psychológov pod vedením mladej zoologičky - primatologičky Mariny Davily Rossovej z britskej Univerzity v Portsmouthe. Článok, ktorý uverejňuje najnovšie číslo Current Biology predkladá výsledky porovnávania zvukov, ktoré pri šteklení vydávalo 25 pokusných mladých jedincov. Obeťami „vedeckého šteklenia“ sa stalo 21 orangutaních, gorilích, šimpanzích, bonobích mláďat a tínedžerov, jeden mladý gibon - siamang a tri malé ľudské deti. Vedci pri porovnávaní využili možnosti najmodernejšej techniky detailne analyzovať nahraný zvuk. Zistené podobnosti a rozdiely v hlasových prejavoch smiechu odrážajú mieru genetickej príbuznosti medzi jednotlivými druhmi.
Črta ľudského smiechu, ktorá je najviac odlišná od hlasových prejavov iných ľudoopov je pravidelná vibrácia hlasiviek výlučne počas výdychu, čo súvisí so schopnosťou dobrej kontroly dýchania. Napokon bez toho by sme nedokázali plynulo rozprávať. V oveľa menšej miere sa však táto schopnosť vyvinula aj u bonobov a goríl, ktoré taktiež dokážu predĺžiť svoj výdych 3 až 4 krát v porovnaní s jeho bežnou dĺžkou. A aj zvuk smiechu bonobov vzniká vibráciou hlasiviek. To, že u týchto ľudoopov môže trvať viac ako jeden dýchací cyklus bolo pre vedcov prekvapením. Je to v rozpore s vysvetlením neurológa Roberta Provineho z University of Maryland, ktorý tvrdí že smiech si vyžaduje chôdzu na dvoch nohách. Všetky primáty, ktoré pri pohybe po zemi používajú štyri končatiny dýchajú synchrónne s krokmi, zatiaľ čo človek dýcha nezávisle na rytme bipedálnej chôdze.
Orangutany a gibony sú ľuďom geneticky vzdialenejšie ako šimpanzy a gorily a to sa prejavilo aj v zodpovedajúcej miere odlišností v prejave smiechu. U nich je charakteristický krátkymi trhanými, akémusi chrochtaniu podobnými zvukmi. Porovnanie smiechu mláďat človeka, bonoba, šimpanza, gorily a orangutana je v tomto zvukovom zázname. Pretože jednotlivé ukážky sú krátke, opakujú sa za sebou dva krát.
Dôležitý fakt, že všetky skúmané primáty na šteklenie reagovali, podľa vedcov dokazuje, že sa táto vlastnosť evolučne odvíja od ich spoločného predka, žijúceho niekedy v období pred 10 až 16 miliónmi rokov.
Video – zvukový prejav štekleného šimpanza
Video – šimpanzy sa v rámci hier šteklia navzájom
Video – zvukový prejav šteklenej gorily
Video – zvukový prejav štekleného orangutana
Video v nemeckom jazyku – O odozve ľudského tela na šteklenie
Zdroje: stránka msnb , Nature News
Diskuze:
