Možno sa vám podarilo zažiť podobný zvláštny pocit – bezmyšlienkovito sa uprene zahľadíte na padajúcu vodu vodopádu a po nejakej tej chvíli sa statické predmety navôkol – stromy a skaly - začnú zdanlivo pomaly dvíhať nahor. Vy viete, že to tak nie je, viete, že ide len o optický klam, napriek tomu sa minútu - dve zvláštneho dojmu nahor sa vznášajúceho okolia nezbavíte. Ide o optickú ilúziu nazvanú druhotný účinok pohybu. A nemusí byť dielom výlučne zraku a spracovania vizuálnych informácií v mozgu. Existuje zvláštne obojstranné ovplyvňovanie sa zraku a hmatu, ktoré to dokáže tiež a na ktoré poukázal nasledovný pokus: Ak vraj budete uprene pozorovať nehybné farebné prúžky na monitore počítača, zatiaľ čo vám špeciálny prístroj bude zľahka, vlnivým pohybom poklepávať na brušká prstov, bude sa vám zdať, že prúžky na monitore sa pohybujú. Takéto experimenty sú výzvou pre neurológov, lebo kladú jednu zo základných otázok:
Sú jednotlivé zmyslové vnemy navzájom autonómne?
Už v roku 2000 neurológ Christopher Moore, ktorý teraz pracuje v známom MITe - Massachusetts Institute of Technology v americkom Cambridge zistil, že ak špeciálne k tomu účelu skonštruovaný vibrujúci dotykový stimulátor poklepáva na brušká prstov skúmanej osoby, jej vizuálne mozgové centrá sa aktivujú. Sám však vtedy týmto výsledkom nedôveroval. V odborných kruhoch panovala predstava, že mozog vnemy, ako je chuť, čuch, zrak, sluch a hmat spracováva v prvom kroku nezávisle a až neskôr ich kombinuje pri konečnej interpretácii okolitého sveta.
Počas nasledujúcich rokov sa však tento pohľad zmenil. V roku 2002 experimenty s nevidiacimi dobrovoľníkmi odhalili, že aj keď v skutočnosti nič nevidia, pri dotykovom „čítani“ Braillovho písma sa v ich mozgu okrem hmatového centra zároveň aktivuje aj centrum pre spracovanie vizuálnych informácií. Vedci tento výsledok pripísali k schopnosti mozgu vykompenzovať handicap tým, že sám vytvára prepojenie medzi oboma centrami.
Christopher Moor však na základe predchádzajúcich experimentov nadobudol podozrenie, že nejaké vzájomné prepojenie oboch senzorických centier má každý, nielen zrakovo postihnutý človek. A že sa hmatový a zrakový vnem môžu navzájom ovplyvňovať u každého z nás.
So svojou doktorandkou Taliou Konkleovou naplánovali niekoľko jednoduchých, no dômyslených experimentov, na ktoré potrebovali okrem dobrovoľníkov a počítača aj malý dotykový stimulátor. Tvorí ho sústava 64 (8x8) tenkých kovových tyčiniek, ktorých oblé konce tvoria asi centimeter štvorcový veľkú plôšku – pozri obrázok vpravo od textu. Tyčinky môžu vďaka piezoelektrickému ovládaniu mierne vibrovať. Prístroj umožňuje tieto vibrácie nastaviť tak, že ich pohyb vytvára napríklad stojaté (stacionárne) vlnenie (ako keď vibruje struna – vlní sa na mieste a „nebeží“ horizontálnym smerom), alebo pohyblivé vlnenie (ako sa vlní hladina vody – vlny „bežia“ odniekiaľ niekam), či iný vzor dotykovej stimulácie ( TU je odkaz na stránku s troma videami).
Ako vyvolať hmatom optické ilúzie... a naopak
Moor a Konkleová požiadali ôsmich dobrovoľníkov, aby uprene sledovali tmavé pásiky posúvajúce sa po bielej obrazovke nahor, či nadol. Potom nechali dotykový stimulátor na bruškách ich prstov jemne vyklepkávať stacionárne vlny. Ôsmim ďalším dobrovoľníkom dotykový stimulátor masíroval brušká prstov pomocou pohyblivých vĺn, zatiaľ, čo na obrazovke sledovali nehybné prúžky. Zjednodušene – ak pásiky na obrazovke sa nehýbali, vibrujúce vlny na stimulátore sa pohybovali, a naopak, ak pásy na obrazovke bežali nahor, či nadol, stimulátor vytváral stojaté vibrácie.
Aj samotných vedcov prekvapilo, ako sa oba vnemy u zdravých dobrovolníkov navzájom ovplyvnili. Tí, ktorí na obrazovke sledovali pohybujúce sa pásy, ale ich prsty stimulátor masíroval statickými vibráciami jednotlivých radov tyčiniek, mali dojem, že vlny vibrácií pozdĺž ich prstov „bežia“ a nie sú statické – takže zrakový vnem pohybu ovplyvnil hmatový pocit. A naopak – pohybujúce sa mechanické vlnenie pociťované na prstoch sa prejavilo zdanlivým pohybom v skutočnosti statických pásov na obrazovke. Zaujímavé je, že toto „videné“ zdanlivé vlnenie sa po obrazovke pohybovalo v opačnom smere, ako to, ktoré účastník pokusu pociťoval na svojich prstoch.
Štvorčlenný americko-francúzsky tím publikoval výsledky tohto výskumu v najnovšom čísle časopisu Current Biology v článku Motion Aftereffects Transfer between Touch and Vision. Pokus však odhalil prejav, ale nie jeho príčinu na úrovni štruktúry mozgu. Hľadanie tejto príčiny bude ďalšou cestou pokračujúceho výskumu Christophera Mooreho a Talie Konkleovej. Plánujú nájsť v mozgu miesto, v ktorom sa odohráva dialóg medzi oboma zmyslovými centrami.
Synestézia – siamské dvojičky zmyslových vnemov
Hoci aj samotných neurológov prekvapilo, že hmat môže do určitej miery ovplyvniť to, čo vidíme a naopak, určité, nazvime to „medzizmyslové ilúzie“, ktoré naznačujú možnú existenciu vzájomného prepojenia rôznych zmyslových centier nie sú žiadnou novinkou. Z Moorovho pokusu vyplýva, že pravdepodobne u všetkých ľudí existuje medzi dvoma súčasnými zmyslovými podnetmi – v jeho výskume zrakovým a hmatovým – nejaká forma vzájomnej previazanosti. Ale jeden človek z asi 2000 ľudí je dôkazom, že senzorické centrá v mozgu môžu byť navzájom prepojené natoľko, že stačí podnet aktivujúci jedno centrum, aby sa automaticky a mimovoľne vyvolala aktívna odozva v tom druhom, hoci neodráža žiadnu realitu. Človek s takouto „danosťou“ môže nielen počuť, ale aj vidieť tóny, alebo cítiť ich chuť, či nielen vidieť, ale aj počuť farby, tvary, obrazy... Tento dávno známy jav sa nazýva synestézia (z gréckeho syn- spolu, aisthēsis – vnem). Človek ňou „postihnutý“, či „obdarený“ vníma dvoma zmyslami súčasne podnet, ktorý iný človek zachytí len jedným. Napríklad tón C môže byť červený a F modrý. Pri slove stôl sa vynorí chuť marhúľ, slovo kniha chutí ako paradajková polievka, či slovo telefón je nechutný ako vosk. Prípadne vizuálny podnet zároveň vyvolá reálne neexistujúci zvukový vnem. Častá forma synestézie sa prejavuje automatickým priraďovaním určitej farby, či dokonca odlišného tvaru písmenám, či čísliciam, ak keď v realite sú napísané rovnako a „čierne na bielom“. A tak dvojka môže byť vždy zelená, päťka modrá, písmeno B oranžové... Medzi ľuďmi so synestéziou sa vyskytujú aj takí, ktorým sa zrakový vnem spája s určitým hmatovým pocitom.
A to už sa akosi oblúkom vraciame z opačnej strany k Moorovi a Konleovej, ktorí možno odhalili, že u ľudí všeobecne, bez ohľadu na to, či trpia, alebo sú obdarení synestéziou, nie je spracovanie zmyslových informácie úplne autonómne. Niektorí odborníci tvrdia už dávnejšie, že všetci sme tak trochu synestezikmi. Naznačujú to nielen slovné spojenia ako sladká vôňa, ostrý zvuk, ale aj niektoré výskumy.
Veľmi známy je pokus nemeckého psychológa Wolfganga Köhlera. Ľuďom ukázal obrázok s dvoma abstraktnými obrazcami – jeden mal výrazne ostrohraný tvar, druhý zaoblený – pozri obrázok vpravo od tohto textu. Respondenti sa mali rozhodnúť, ktorý by pomenovali „kiki“ a ktorý „bouba“. V niekoľkonásobne opakovanom experimente sa dosiahol veľmi jednoznačný výsledok: 95 až 98 % ľudí pomenovalo ostrohraný tvar ako „kiki“ a zaoblený tvar ako „bouba“. Významný neurológ indického pôvodu Vilayanur S. Ramachandran aj na základe tohto výskumu predpokladá, že slová a ich zvuková stránka sa nevyvíjali úplne náhodne, od našich zmyslov nezávisle. Pre tých, ktorí sú ochotní neuveriteľne fascinujúcemu a zložitému svetu ľudského mozgu venovať postupne niekoľko hodín času a zároveň si precvičiť pomocou dvoch zmyslov – sluchu a zraku angličtinu, odporúčame skvelé Reithove prednášky V. Ramachandrana na BBC z roku 2003. Na pravej strane tejto stránky nájdete odkazy na 5 podstránok s jeho piatimi popularizačnými prednáškami o neurológii:
Lecture 1: Phantoms in the Brain, Lecture 2: Synapses and the Self , Lecture 3: The Artful Brain, Lecture 4: Purple Numbers and Sharp Cheese (táto prednáška je venovaná synestézii), Lecture 5: Neuroscience - the New Philosophy. Prednášky sú vo zvukovej i v písanej forme.
Synestézia ako umelecká inšpirácia
K téme synestézia sa patrí dodať, že nie je neurologickou chorobou v pravom slova zmysle – aj keď môže byť jej sprievodným prejavom. Je len do určitej miery dedične podmienenou anomáliou v mechanizme získavania a spracovania zmyslových informácií, ktorú mnohí ľudia využili ako umeleckú inšpiráciu, napríklad: Edgar Allan Poe (1809 – 1849) americký básnik, prozaik a esejista; Charles Baudelaire (1821 – 1867) francúzsky básnik; Vincent van Gogh (1853 – 1890) svetoznámy holandský maliar; Vasilij Kandinsky (1866 – 1944) ruský maliar a grafik; Alexander Scriabin (1872 – 1915) ruský hudobný skladateľ; Vladimir Nabokov (1899 – 1977), ruský, neskôr americký prozaik; Olivier Messiaen (1908 – 1992) francúzsky hudobný skladateľ a organista; David Hockney (1937) anglický maliar, scénický výtvarník,a fotograf .
Zdroje: ScienceNOW Daily News, Abstrakt v Current Biology, Wikipedia
Diskuze:
Diskuze je otevřená pouze 7dní od zvěřejnění příspěvku nebo na povolení redakce
