Zvětšit obrázek

Porovnanie veľkosti Mesiaca v perigeu a v apogeu, ako sa to javí pozorovateľovi na Zemi. Zároveň je vidieť aj malá zmena jeho sklonu.    Zdroj: Wikipedia

Tí, ktorí so záujmom a zvedavosťou dvíhajú zrak k inšpirujúcej jasnej nočnej oblohe, si možno pred mesiacom, v noci z 12. na 13. decembra 2008 všimli, že Mesiac je nezvyčajne jasný. V tú noc sa totiž skombinovali dva javy – Mesiac bol práve v splne a zároveň bol na svojej obežnej dráhe najbližšie k Zemi (v perigeu) za celé obdobie uplynulého roka (356 567 km). Január 09 ponúka reprízu podobného zážitku – samozrejme ak počasie zlomyseľne nezastrie výhľad dekou oblakov. V noci zo soboty na nedeľu – z  10. na 11. januára 2009 – bude Mesiac opäť v splne (maximum: 11. január,  4:28 hod. nášho času) a navyše takmer najbližšie počas tohto roka (357 500 km: 10. január, 11:53 hod.). Nepatrne bližšie bude ešte 21. júla o 22:17 hod. nášho letného stredoeurópskeho času, kedy bude medzi ním a Zemou 357 464 km. Rozdiel však je v tom, že práve vtedy ho nebudeme vidieť na nočnej, ale na dennej oblohe. Mesiac bude v nove, ktorého maximálna fáza nastane o 6 hodín neskôr. Preto najbližší sobotný spln by mohol byť tým najimpozantnejším v tomto roku. Bude sa javiť takmer o 14 % väčší a asi o 30 % jasnejší, než keby bol Mesiac v tom najvzdialenejšom tohtoročnom bode na svojej obežnej dráhe – v najvzdialenejšom apogeu.

Spustit video

Video postupnej zmeny fáz Mesiaca počas jedného obehu. Zároveň znázorňuje zmenu jeho zdanlivej veľkosti a takzvanú libráciu (kolísanie), ktorá počas jedného mesiaca odhaľuje viac polovicu telesa (asi 59 %). Librácia súvisí so sklonom rotačnej osi k rovine obehu a je analogická s rôznym sklonom Zeme voči Slnku, ktorý zapríčiňuje striedanie ročných období.

Už pred 400 rokmi Johannes Kepler vedel, že lunárna obežná dráha nie je kruhová, ale eliptická. Náš vesmírny satelit po nej okolo našej planéty obehne za „mesiac“ – čo je takmer 28 dní. Poznáme viacej „druhov“ mesačných obežných dôb podľa toho, vzhľadom na čo túto dobu meriame. Iná je vzhľadom na dve za sebou nasledujúce perigeá (k Zemi najbližšie body na orbite), iná, ak ju vzťahujeme k jarnému bodu, iná vzhľadom na Slnko (29,5 dňa), hviezdne pozadie, alebo na priesečníky obežnej elipsy s ekliptikou (viď. Wikipedia). Vzhľadom na eliptický tvar obežnej dráhy je Mesiac každý mesiac v bode najbližšie k nám – v perigeu i v tom najvzdialenejšom – v apogeu. Ako sa však lunárna obežná dráha pomaly stáča (takmer 9 ročná doba precesnej periódy), mení sa vzájomný pomer gravitačného pôsobenia Zeme a Slnka. Preto sa mení z mesiaca na mesiac aj vzdialenosť apogea (respektíve perigea) a mení sa aj jeho poloha vzhľadom na stabilné hviezdne pozadie (tabuľka).

Zvětšit obrázek

Mesiac nad horizontom sa nám javí väčší. Je to však len ilúzia. Práve séria len časovo posunutých fotografií by mala preukázať, že v skutočnosti to tak nie je.   Zdroj: stránka Utah Skies

Zvláštnym a známym javom, ktorý neujde žiadnemu vnímavému pozorovateľovi je, že sa veľkosť Mesiaca počas noci zdanlivo mení. Keď je nízko nad obzorom, javí sa nám väčší, než keď jasne žiari vysoko na oblohe. Zaujímavý fenomén opisovali už Číňania v 7 storočí pnl. a vo svojich spisoch ho spomína aj Aristoteles (asi 350 r. pnl.). Napriek tomu, že mnohí sú doposiaľ  presvedčení, že jav má fyzikálnu podstatu, napríklad že ide o optické skreslenie obrazu atmosférou, nie je to tak. Obraz Mesiaca sa nám len zdá byť väčší, ak ho vidíme premietnutý v blízkosti objektov na horizonte – stromov, budov a podobne. Ale to, že ide len o optický klam neuberá dojmu, ktorý tento úkaz už tisícročia vyvoláva. Takže sobotná noc v znamení splnu sľubuje osobité čaro J J J