Zvětšit obrázek

Profesor Semir Zeki. Okrem výskumu obrazu lásky a nenávisti v našom mozgu skúma na neurologickej úrovni čo vnímame ako umenie a prečo.

Každá emócia má svoju mapu mozgovej aktivity. To, ako sa v obraze funkčnej magnetickej rezonancie prejavuje nenávisť, preskúmali profesor Semir Zeki a jeho kolega John Romaya z Wellcomovho neurobiologického laboratória na londýnskej University College (Wellcome Laboratory of Neurobiology UCL).

Vybrali sedemnástich dobrovoľníkov – desať mužov a sedem žien v priemernom veku necelých 35 rokov, ktorí k nejakej osobe pociťovali hlbokú nenávisť. Väčšinou išlo o osobných nepriateľov – expartnerov, či rivalov v práci, len v jednom prípade o známeho politika. Každý  z testovaných mal k dispozícii 4 fotografie ľudí vždy rovnakého pohlavia, ako bola jeho nenávidená osoba. Jej podobizeň bola na jednej z fotografií, zatiaľ čo na ostatných troch boli jeho bežní známi, ku ktorým respondent prechovával výlučne neutrálne pocity. Vedci na snímkach z magnetickej rezonancie porovnávali rozdiely v aktivite jednotlivých oblastí mozgu, vyvolané pohľadom na nenávidenú osobu v porovnaní s reakciami na fotografie zvyšných troch ľudí. 

Zvětšit obrázek

Zdrojom nenávisti môže byť napríklad aj umelý chrup. Najmä ak ho ukradne jeden z najdôležitejších svetových politikov. Zdroj: blog

Zistili, že nenávisť má svoj pomerne jednoznačný neurologický obraz. Tvár nenávidenej osoby spôsobuje zvýšenú aktivitu hneď v niekoľkých odlišných mozgových kôrových a podkôrových centrách (v prístrednom čelovom laloku – medial frontal gyrus, v pravom bazálnom mozgovom jadre – right putamen,  obojstranne v premotorickej kôre – premotor cortex, v čelovom póle – frontal pole a obojstranne v stredovom ostrovčeku – medial insula).

Dokonca aj rôzna miera nenávisti, ktorú vedci skúmali pomocou špeciálnych dotazníkov, sa odrážala v rôznom stupni aktivity v pravostranných oblastiach troch centier (pravostranná insula, pravá časť premotorickej kôry a pravá časť čelového laloku). Zeki a Romaya nazvali súbor všetkých aktivovaných mozgových oblastí “obvod nenávisti”.

Zvětšit obrázek

Niektoré z oblastí mozgu, ktoré nenávisť prebudí k aktivite. Dve oblasti - putamen a insula - reagujú podobne aj na lásku.

V podstate ide o analógiu k elektrickému okruhu, len v tomto prípade napätie vytvára nenávisť a na uzavretie obvodu stačí pohľad na objekt tejto intenzívnej vášne. Okruh nenávisti je naozaj špecifický a odlišuje sa od prejavov mozgovej aktivity, ktorú vyvolávajú iné emócie, napríklad strach, pocit ohrozenia a nebezpečenstva. 

Od lásky k nenávisti je len krok
Nuž, vravieva sa tak a realita medziľudských vzťahov to často potvrdzuje. Aj keď romantická láska sa nám javí ako pravý opak nenávisti, obe intenzívne emócie zdieľajú v mape mozgovej aktivity dve spoločné centrá (putamen a insulu), ktoré sa prebúdzajú pri každom druhu znepokojujúcej a stresovej situácie. Má to svoju hlbokú vnútornú logiku, že? Oba city neraz bývajú všetko pohlcujúcimi vášňami, no zaľúbený človek oveľa menej kriticky posudzuje svojho partnera a rozmýšľa o ňom pozitívne. Nenávisť má v tomto ohľade opačný účinok – na nenávideného človeka neraz myslievame síce rovnako intenzívne, no snažíme sa o jeho čo najkritickejšie zhodnotenie. Takéto dobre premyslené úvahy a hodnotenia slúžia na plánovanie vypočítavého konania proti nenávidenej osobe. Často, ak to možnosti dovoľujú, s cieľom jej uškodiť a ublížiť.

 „Nenávisť je považovaná za odpornú negatívnu vášeň, ktorá by v lepšom svete mala byť zkrotená, udržaná pod kontrolou, prípadne úplne odstránená. Ale predsa, z hľadiska biológie je nenávisť vášeň, ktorá má rovnaký význam ako láska. Je, podobne ako láska, často zdanlivo iracionálna a môže jednotlivca doviesť k hrdinským, i k strašným činom. Ako môžu dva, tak protichodné pocity viesť k rovnakému správaniu?” pýta sa profesor Zeki. On sám, svojimi dlhoročnými výskumami neurologického pozadia oboch týchto hraničných emócií hľadá vysvetľujúce odpovede.   

Odporúčaná stránka: Interaktívne zobrazenie jednotlivých oblastí mozgu podľa výberu a z rôznych uhľov pohľadu: 
http://www.med.harvard.edu/AANLIB/cases/caseNA/pb9.htm

Zdroj:
PLoS One,
Science Daily