Umelecké znázornenie predstavy o novej štruktúre Mliečnej dráhy. Dve hlavné galaktické ramená Scutum-Centaurus a Perseus akoby vystupovali z koncov mohutnej priečky v centrálnej oblasti. Medzi nimi sú menej výrazné ďalšie dve menšie ramená Norma and Sagittarius.
Na obrázku sa pozdĺž centrálnej priečky ovíja najkratšie rameno označované zatiaľ ako „3 kiloparseky vzdialené rameno“ (Far-3 kiloparsec arm) “. 1 kiloparsek = 3258 svetelných rokov = 3.0857 10^19 m.
Credit: NASA/JPL-Caltech

Odkaz na veľkorozmerné zobrazenie s popisom jednotlivých ramien a s lokalizáciou Slnka.

Vďaka infračerveným snímkam zo Spitzerovho vesmírneho teleskopu maľujeme obrazy našej Galaxie nanovo. V mierne pozmenenej forme. V súčasnosti má totiž už len dve hlavné špirálové ramená a nie štyri, ako sa predpokladalo doposiaľ. “Spitzer nám poskytol odrazový mostík na prehodnotenie štruktúry Mliečnej dráhy“, povedal Robert Benjamin z Univerzity vo Wisconsine, ktorý včera, 3. júna, prezentoval nové výsledky na tlačovej konferencii 212teho zhromaždenia Americkej astronomickej spoločnosti v St. Luis, v americkom štáte Missouri. „Musíme neustále revidovať našu predstavu podobne, ako prví cestovatelia a moreplavci museli vytrvalo prerábať svoje mapy“.

Zvětšit obrázek

Umelecké znázornenie Spitzerovho teleskopu. So primárnym zrkadlom s priemerom 85 cm je najväčším vesmírnym ďalekohľadom snímajúcim v infračervenom pásme elektromagnetického žiarenia. Obieha spolu so Zemou po heliocentrickej dráhe.

Obraz štruktúry Mliečnej dráhy astronómovia postupne kompletizujú už od päťdesiatych rokov minulého storočia. Podkladom pre prvé modely bolo – okrem optických pozorovaní, aj mapovanie oblohy v spektre rádiových vĺn. Pomohlo zistiť rozloženie medzihviezdnych oblakov prachu a plynu. Výsledky poukazovali na špirálovú štruktúru so štyrmi hlavnými ramenami, ktoré boli pomenované podľa súhvezdí, v ktorých sa javia najvýraznejšie: Norma (Pravítko), Scutum – Centaurus (Štít - Kentaur), Sagittarius (Strelec) a Perseus (Perzeus). Našu Slnečnú sústavu lokalizovali medzi ramená Strelca a Perzea, do blízkosti vedľajšieho, neúplného ramena Oriónu. Okrem týchto špirálových ramien prístroje odhalili aj ďalšie plynno-prachové pásy v centrálnej oblasti Mliečnej dráhy.

„Roky sa vytvárali mapy celej Galaxie, založené na štúdiu len jedného jej prierezu, alebo na výsledkoch len jednej metódy“, vysvetľuje dôvod doterajšej skreslenej interpretácie Robert Benjamin a dodáva: „Nanešťastie, ak sa porovnávali modely od rôznych výskumných skupín, nie vždy sa zhodovali. Trochu to pripomína skúmanie slona so zaviazanými očami“.

Koncom minulého storočia viedol rozsiahly prieskum oblohy v infračervenej spektrálnej oblasti k prvým revíziám štvorrameného modelu a k odhaleniu rozľahlej priečky, tiahnucej sa cez stred Galaxie. Priečka je vlastne oblasť s výrazne predĺženým tvarom a so zvýšenou koncentráciou prevažne mladých hviezd, vznikajúcich z plynno-prachových mračien. Pretože infračervené svetlo prechádza aj cez oblaky prachu, nové teleskopy, snímajúce svetlo z vesmíru v týchto vlnových dĺžkach, získali o centrálnej oblasti jasnejší a komplexnejší obraz. Už pred troma rokmi sa analýzou infračervených snímkov Spitzerovho teleskopu podarilo Benjaminovmu tímu zistiť, že spomínaná priečka sa tiahne centrom galaxie na obe strany do väčších vzdialeností, než sa dovtedy predpokladalo. Terajšie nové výsledky sú založené na rozsiahlej mozaike z 800 000 infračervených fotiek Galaxie, ktorá sa nám na oblohu premieta v podobe jasnejšieho, hviezdami posiateho pásu s dĺžkou 130 oblúkových stupňov a šírkou asi 2 stupne. Na snímkach je možné identifikovať 110 miliónov hviezd. Tím Roberta Benjamina sa snažil čo najpresnejšie určiť práve ich počet v jednotlivých oblastiach tohto pásu. Keď spočítali hviezdy v smere ramena Štítu a Kentaura (Scutum – Centaurus) zistili, že ich je viac, než by zodpovedalo jeho špirálovému tvaru. Keď sa však zamerali na smery ramien Sagittarius (Strelec) a Norma (Pravítko), neobjavili žiadny nárast početnosti. Štvrté rameno Perseus (Perzeus) nie je na snímkach zo Spitzerovho teleskopu vidieť, lebo sa, vzhľadom na náš uhol pohľadu, obtáča okolo vonkajšej oblasti Galaxie.

 

Robert A. Benjamin, PhD., z Univerzity vo Wisconsin - Whitewater

Tieto analýzy vedú k záveru, že Mliečna dráha, podobne ako väčšina špirálových galaxií s priečkou, má len dve hlavné ramená: rameno Štítu a Kentaura a rameno Perzea. V porovnaní s inými oblasťami je v nich väčšia koncentrácia jednak mladých jasných hviezd, ako aj „starých“ červených obrov (rozmermi obrovské hviezdy v záverečných fázach vývoja). Zo zvyšných dvoch, pôvodne „hlavných“ ramien Strelca a Pravítka (Sagittarius a Norma) sa stali ramená „menšie“. Tvorí ich najmä plyn, prach a izolované oblasti s mladými hviezdami. Zaujímavé na hlavných ramenách je ich napojenie na konce galaktickej priečky, akoby z nej vychádzali a odvíjali sa do priestoru v obrovskom oblúku.

„Teraz môžeme ramená napasovať k priečke ako časti puzzle. A môžeme po prvý krát mapovať štruktúru, priestorovú pozíciu a šírku týchto ramien", tvrdí Benjamin a dodáva: „Aj predchádzajúce pozorovania v infračervenom spektre odhalili náznaky dvojramennej Mliečnej dráhy; tieto výsledky však boli príliš nejasné, poloha a šírka ramien boli neznáme“.

Galaktické ramená sa v časovej dimenzii ľudského života javia ako nemenné štruktúry. No mnohé hviezdy sa pri svojich obehoch okolo centra Galaxie neustále pohybujú aj smerom do jednotlivých ramien, či naopak von z nich. Aj naše Slnko bolo možno v dávnej minulosti súčasťou iného ramena. Za necelých 4,6 miliárd rokov svojej existencie obehlo okolo centra Mliečnej dráhy 16 krát.

Zdroj:  NASA