Je nepopierateľným faktom, že naša súčasná civilizácia je životne závislá od elektrickej energie – stačí krátky výpadok prúdu a sme v dobe kamennej. Alebo aspoň železnej. Či plastovej. Elektrinu však treba nejako získať a to sa nezaobíde bez zásahov do prírody, často veľmi drastických. Vodné elektrárne spôsobujú zmeny na vodných tokoch a predstavujú prekážku pre migráciu rýb, veterné elektrárne hyzdia krajinu a ich vrtule vytvárajú škodlivé infrazvuky, tepelné elektrárne vypúšťajú do vzduchu sadze, oxid uhličitý, arzén, síru, oxidy dusíka, spôsobujú skleníkový efekt, ale úplne najhoršie sú na tom údajne atómové elektrárne. Podľa ekológov sa nad nami neustále vznášajú atómové hríby z Hirošimy a Nagasaki či rádioaktívny mrak z Černobyľu. Majú síce kus pravdy, ale ako máme získavať elektrinu bez poškodzovania prírody a s minimálnymi nákladmi, to nám nie sú schopní povedať.

Zvětšit obrázek

Obr.1: Schematické znázornenie poklesávania jednej tektonickej platne pod druhú.

Ako pomerne čistý spôsob sa javia práve atómové elektrárne, avšak len dovtedy, kým sa nezačne uvažovať, čo s vyhoreným palivom. Spáliť sa nedá, preto sa ukladá do podzemných skladov, ale aj tam musí byť stále pod dozorom, či už kvôli riziku úniku rádioaktivity alebo kvôli riziku krádeže a zneužitia teroristami.

Myslím si však, že je tu jeden spôsob, ako sa vyhoreného rádioaktívneho materiálu zbaviť. Je to jeho uloženie do mora. Skôr ako ma ekológovia začnú lámať v kolese a zaživa štvrtiť, odporúčam im dočítať článok do konca.

Nejde tu o nejaké odhodenie sudov s uránom do mora, ale o jeho cieľavedomé umiestnenie na konkrétne miesto, z ktorého ho nikto nemôže ukradnúť, odkiaľ nebude môcť uniknúť a kde sa napokon prirodzeným spôsobom zneškodní. Takéto miesto predstavujú subdukčné zóny na dne hlbokomorských oceánskych priekop.

V roku 1915 rakúsky geológ Alfred Wegener uverejnil svoju geniálnu teóriu o pohybe kontinentov. Americký geológ Harry Hess na jej základoch sformuloval teóriu platňovej tektoniky, ktorá nám hovorí, že zemská kôra sa skladá z litosférických platní, ktoré plávajú na roztopených tekutých horninách zemského plášťa. Litosférické platne sa v závislosti od prúdenia magmy pod nimi buď od seba vzďaľujú alebo sa k sebe približujú, až do seba napokon narazia, pričom vznikne pohorie. Niektoré platne sa skladajú len z oceánskej zemskej kôry, iné na sebe nesú aj zemskú kôru kontinentálnu. Na mieste, kde sa stretne platňa nesúca kontinent s čisto oceánskou platňou, vznikajú najhlbšie hlbokomorské priekopy. Na týchto miestach sa oceánska litosférická platňa podsúva pod platňu nesúcu kontinent. Jej horniny sa postupne dostanú do hĺbky niekoľkých desiatok kilometrov. Trvá im to síce státisíce až milióny rokov, ale porovnanie chemického zloženia morských sedimentov s lávou z blízkych sopiek ukazuje, že to naozaj funguje. A práve do týchto miest by sa mohol ukladať nebezpečný rádioaktívny odpad.

Zvětšit obrázek

Obr.2: Kontinentálne platne boli zmapované v druhej polovici 20. storočia. Na tomto obrázku je znázornený aj pohyb jednotlivých platní voči sebe.

Ak sa oceánska platňa podsúva pod kontinentálnu platňu stabilnou rýchlosťou 5 cm za rok, o tisíc rokov to bude 50 metrov, o stotisíc rokov 5 kilometrov a o milión rokov 50 kilometrov. A to nielen v horizontálnom smere, ale tiež do hĺbky. Množstvo rádioaktívneho odpadu predstavuje rádovo stovky alebo tisíce kilogramov. V porovnaní kubickými kilometrami našej Zeme to predstavuje smiešne číslo. Pri subdukcii morského dna s uloženým rádioaktívnym odpadom by sa nebezpečné prvky dostali hlboko do zemského vnútra, kde by sa roztavili a do takej miery preriedili so žeravou tekutou magmou, že ani sopečný výbuch s únikom lávy obsahujúcej tieto prvky by nepredstavoval riziko zamorenia prostredia nad úroveň prirodzenej rádioaktivity. Navyše už len samotné obdobie od uloženia odpadu k jeho (prípadnému) vyvrhnutiu sopkou by trvalo nie tisíce, ale možno milióny rokov a celý ten čas by sa rádioaktívne prvky mohli rozpadať a rozkladať, každý vlastnou rýchlosťou podľa svojho polčasu rozpadu.

Ďalším miestom pre uloženie nebezpečného dopadu by mohli byť ústia riek, nesúcich veľké množstvo jemnozrnného materiálu, napríklad ílu alebo spraše. Mnoho starovekých miest, ktoré boli v ešte za čias Mezopotámie alebo starého Ríma prístavmi, sa v súčasnosti nachádza kilometre vo vnútrozemí. To preto, že rieky nesúce splavený materiál z pevniny si vytvárajú rozsiahle delty s hlbokými nánosmi sedimentov. Tento materiál je taký jemný, že v ňom nedokáže prúdiť voda a to, čo sa doňho uloží, bude veľmi dobre izolované od okolitého prostredia.

Samozrejme, ideálnou skládkou na uloženie tých najhorších škodlivín by boli tie miesta, na ktorých sa stretáva subdukčná zóna so sedimentačnou oblasťou veľkej rieky. Tým by sa dosiahlo rýchlejšie prikrytie odpadu, ktorý by sa potom subdukciou podsunul do podzemnej prírodnej „spaľovne“.

Určité riziko by mohli predstavovať hlbokomorské pramene vody. Horniny v subdukčnej zóne sú presiaknuté vodu, pri ich stláčaní podsúvaním a pri následnom zohrievaní sa z nich táto voda môže vytláčať. Ak by sa do takéhoto prameňa dostal náš odpad, morské prúdy by ho rozniesli po okolí a mohlo by dôjsť k zamoreniu. Ak sa niekde prameň nenachádza, neznamená to, že sa v dynamickom oceánskom dne nemôže v budúcnosti vytvoriť. Alebo že už existujúci nemôže zaniknúť. Ale na druhej strane – kým by došlo k roztaveniu schránky s odpadom, voda by už bola zrejme dávno preč.

(Existuje tiež teória, ktorá tvrdí, že práve voda v horninách v subdukčnej zóne je hnacou silou sopiek. Niečo na tom bude, všetky živé sopky sa nachádzajú pomerne blízko oceánu (mora), naše sopky možno vyhasli práve preto, lebo boli odstavené od vody.)

O prípadnej krádeži rádioaktívneho odpadu teroristami sa dá ťažko uvažovať, zrejme len málo skupín má toľko prostriedkov, aby si mohli dovoliť poslať ponorku niekoľko kilometrov pod hladinu a loviť tam z morského dna súdky s uránom. Navyše by to miesto museli najskôr nájsť. Tento odpad však bude rovnako navždy stratený aj pre prípadné ďalšie využitie budúcimi technológiami.

Dovolím si tvrdiť, že civilizácia schopná poslať človeka do vesmíru by mala byť schopná skonštruovať diaľkovo riadené hlbokomorské robotické plavidlo, slúžiace na ukladanie schránok s rádioaktívnym odpadom tak hlboko do morského dna v subdukčnej zóne, ako sa mu bude dať vyvŕtať. Čím hlbšie, tým lepšie. Plavidlo aj schránky by museli byť dostatočne odolné proti tlaku kilometrových vrstiev vody, aj keď nie až tak, ako museli byť batysféry Augusta Piccarda, ktorý sa v nich ponoril na dno Mariánskej priekopy v Pacfiku. To znamená, že schránky by mali byť buď mimoriadne odolné proti tlaku, alebo také húževnaté a pružné, aby aj pri rozsiahlej deformácii zostali bez prasklín, cez ktoré by mohol odpad uniknúť. Pritom takáto technika slúžiaca na ukladanie odpadu do subdukčných zón by mohla byť oveľa lacnejšia ako súčasné najmodernejšie skládky s ich izolačnými vrstvami, senzormi a bezpečnostnými systémami.

Ak sa podarí zvládnuť technickú stránku veci, tak jedinou prekážkou bude politika. Ide o to, že v súčasnosti politika zasahuje do všetkého, bez ohľadu na to, či politici majú dostatočnú kvalifikáciu, alebo či sú len politikmi vynesenými na vrchol spoločnosti silou záujmových skupín. Preto aj takýto spôsob likvidácie rádioaktívneho odpadu z jadrových elektrární bude závisieť od vôle volených zástupcov ľudu, teda aspoň dovtedy, kým nezvíťazí sila odbornej argumentácie.

Prameny:

Obr.1: Wikipedia, Viking program, Dostupné z  http://sk.wikipedia.org/wiki/Subdukcia
 
Obr. 2: Wikipedia, Viking program, Dostupné z http://sk.wikipedia.org/wiki/Plat%C5%88ov%C3%A1_tektonika
 
.