To nevyzerá na veľmi pozitívny úvod článku, a tak si na pomoc zoberiem niečo, čo mi pri štúdiu softvérového inžinierstva zúfalo chýbalo: filozofiu. Pravdivo by som sa asi mal označiť za filozofického nedouka, ale to, čo použijem, je skvelá pomôcka pri rozmýšľaní o realite:

Aristotelés s Homérovou bystou. Kredit: Rembrandt Harmenszoon van Rijn

Aristotelove štyri príčiny, respektíve otázky hľadajúce tieto príčiny pre danú vec. A narvem ich práve na otázku v nadpise článku: čo je informácia? (pre vysvetlenie: narvať niečo na niečo bola kedysi obľúbená programátorská technika, dnes sa to volá ´adapter pattern´)

Ako prvú použijem finálnu príčinu: čo je konečným cieľom, účelom informácie? Povedal by som, že je to komunikácia – teda výmena informácie medzi dvoma objektami, subjektmi, alebo medzi subjektom a objektom. Objekt môže byť v podstate hocičo, ale dnes by sme za komunikáciu označili napríklad výmenu informácií medzi dvoma počítačmi cez internet, alebo prenos obrazu medzi osvetleným stromom a fotoaparátom. Taktiež prenos informácie medzi hladným levom a antilopou je zaujímavý, no tu už ide o zvieratá, nie veci, aj keď ešte nie o subjekty. Subjektom som myslel človeka, ktorý dokáže prijímať informácie a komunikovať najrôznejším spôsobom. Môže vnímať osvetlenú katedrálu či slimáka lezúceho po zemi, čumieť na televízor (tu mám však často pochybnosti, či ide o informácie alebo pa-informácie), rozprávať sa s druhým človekom atď. Ďalšími subjektmi by mohli byť anjeli a Boh, ale nechcem zachádzať do teológie.

Ak by ste poznamenali, že moja definícia finálnej príčiny informácie je kruhová, používa totiž slovo „informácie“, máte pravdu, ale na svoju obranu uvediem, že bez informácie sa dá len veľmi ťažko niečo povedať, a už vôbec nie napísať. Taktiež ma zaujalo, že vo vedeckom svete sa objavujú ´rozšírené´ rovnice typu E = mc² – Einsteinovej rovnice o ekvivalencii hmoty a energie. Rozšírené sú práve o informáciu – inými slovami, objavujú sa zaujímavé teórie o ekvivalencii hmoty/energie a informácie (v našom vesmíre.) O našom vesmír si myslím, že je to vesmír jedinečný/veľko-treskový, tézu o nekonečnom počte multi-vesmírov, z ktorých jeden – náhodný je ten náš, považujem za únik typu „veď - jaj, všetko je možné.“ No vlastne som len chcel povedať, že aj vedci považujú, svojím spôsobom, informácie za základ všetkého. A tí teológovia by hneď citovali: „Na počiatku bolo Slovo.“

Albert Einstein v Izraelské akademii věd a klasického vzdělávání. Autor: Effib – Vlastní dílo, CC BY-SA 3.0

Ešte by sa tu patrilo ozrejmiť, čo je komunikácia, ale ak čítate tento článok, asi o tom niečo viete.

Takže preskočím na druhú Aristotelovu príčinu: materiálnu, z čoho je vec vyrobená, z akej matérie - látky? Keďže to vôbec neviem, hrubým zjednodušením poviem, že materiálnou príčinou informácie je všetko okolo nás, dokonca si dovolím tvrdiť, že to bude všetko, čo existuje – kameň, počasie, kométa, pes Brixo, aminokyseliny, my sami - a to ešte nerátam tie teologické záležitosti. No dnes by sme asi povedali, že materiálnou príčinou hudobnej informácie, ktorá lahodí našim ušiam, je digitálny zápis hudby pomocou jamiek vypálených na povrchu CD disku, teda jednoducho cd-čko. Alebo že materiálnou príčinou vašej DNA informácie, ktorá utešene vykvitla vo vašu ctenú osobu, ktorá práve číta tento článok, sú štyri nukleové kyseliny: adenín A, guanín G, cytozín C a tymín T. Mám pocit, že z týchto písmeniek by sa už niečo dalo poskladať  Ale späť k vede! Ak som to správne pochopil, vedci tvrdia, že existuje niečo ako „roztrusovanie informácií“, teda že každý objekt v našom vesmíre neustále púšťa do obehu určité množstvo informácií, či chce - či nechce. Tým ´chcením-nechcením´ som už ale nechtiac zablúdil k subjektu (človeku), ktorý rozhodne roztrusuje informácie, občas, dúfajme - že zriedka, aj tie pa-informácie a podľa niektorých aj para-informácie, ale v tých sa tiež veľmi nevyznám. Asi by bolo lepšie pristúpiť k ďalšej aristotelovskej príčine.

Vyberiem si formálnu príčinu: čo je vlastne daná vec, presnejšie, čo je jej formou? Alebo inak: čo je jej štruktúrou, bez čoho nemôže byť? Skúsim to vysvetliť na príklade stoličky – čo je ´stoličkovosť´? Mohli by sme povedať niečo takéto: je to materiálna vec, ktorá má vertikálnu časť, vysokú cca od kolien po pupok – teda nohu/nohy a hore je pripevnená vodorovná plocha, s taktiež primeraným rozmerom, aby sa na ňu dal rozcapiť (a ďalej zotrvávať) zadok. Ale späť k informácii: to bude tvrdý oriešok. Azda najľahšia je posledná otázka – bez čoho informácia nemôže byť? Ak by neexistoval žiadny rozdiel, asi by bolo po informácii. V digitálnom svete potrebujeme základný rozdiel medzi jednotkou a nulou – 1/0. Keby bolo „všetko jedno“ – 1/1, máme po klasických (digitálnych) počítačoch. Keď sa to pokúsim zovšeobecniť, pre informáciu potrebujeme 0 – nič a 1 – niečo. To pripomína jednu zo základných otázok filozofie: ako to, že je okolo nás niečo a nie nič? Ako to, že vlastne existujeme my? Hm….. Zaujalo ma tu jedno slovo: otázka. Nemohla by informácia byť otázkou? Otázka zahŕňa komunikáciu, pýtajúceho sa i odpovedajúceho, počítač u mňa doma i server v Amerike, možnosť správnej odpovede i chyby… Otázka obsahuje záujem i skúšku, výzvu i (možno) zvádzanie, údiv i nevedomosť… Čo ak je informácia položenou otázkou? Aj keď môžeme namietnuť, že v praxi nie každá informácia je otázkou, ok – čo ak všetka informácia v našom vesmíre je položenou otázkou? Aspoň vidíte, kam sa dostanete, ak sa začnete zaoberať formálnymi příčinami.

Nuž, zostáva už iba štvrtá Aristotelova příčina: efektívna. Kto/čo je producentom danej veci? Pri topánke by sme mohli povedať, že je to obuvník, prípadne (Baťova) výrobná linka. Dnes by na tom tá topánka mohla byť ešte horšie, napr. byť produktom počítačových programov a robotov. Nechcem si ani predstavovať topánku komplet vyrobenú umelou inteligenciu...  Radšej sa vráťme k informácii: čo by mohlo byť jej efektívnou príčinou?

Skúsim to cez programovanie: pre vytvorenie dobrého, efektívneho počítačového programu je určite potreba určitú inteligenciu, tvorivosť (teda pred zavedením ´design paternov´), rešpekovať určité hranice (napr. rozsah pamäte, výkon procesora, možnosti a obmedzenia programovacieho jazyka, občas aj to čo chcel zákazník...) a bezpochyby trpezlivosť (čo prechádza niekedy až do utrpenia, keď sa predtým uvedené podmienky nechcú dať poskladať do jedného celku.) Optimista by povedal, že tou efektívnou príčinou počítačového programu je programátor, resp. tvorivý proces, ktorý ešte dokázal počítač stráviť, či zožrať.

Ako to vztiahnuť na informáciu? Keď sa vrátime do nášho veľko-treskového vesmíru, videl by som počiatok (všetkej) informácie v okamihu toho tresku a jej hranice/rozmer v zatiaľ rozpínajúcom sa horizonte vesmíru. A to nehovorím o tom, že aj poriadna treska má svoj počiatok, rozmer i koniec. Niektorí uvažujú o nekonečnom cykle nafukovaní a sfukovaní sa vesmíru, no tým by som opatrne odporučil, nech skúsia chvíľu pracovať na počítači, ktorý sa dostal do ´nekonečného cyklu.´ Kto teda vyprodukoval všetku tu nádheru informácie? Niektorí filozofi myslím tvrdia, celkom sa mi to pozdáva, že efektívna príčina veci nie je v nej, ale mimo nej. Žeby nakoniec efektívnou príčinou toho rozmarného bohatstva informácií okolo nás bol . . . ?

A na záver: aj keď som moje x-ročné štúdium informatiky, pravdu povediac, ešte nedokončil, tento článok ukončiť musím. Prajem všetkým nedoukom, aby sa nebáli prijímať/dávať otázky, odvážnym radím zabrúsiť nerozvážne i do filozofie, a nedať sa zastaviť ani tam...!