Máloktorý senior má také šťastie, aby aj na staré kolená zvládol výlety po horách. (Zdroj Pixabay, Kredit: free)

Nie je nijakou novinkou, že pohyb je pre zdravie človeka prospešný. A nemusí to byť len aktívny šport podľa starého hesla "športom k zdraviu" - mimochodom, fyzickej kondícii neprimeraná športová aktivita neraz vedie k naplneniu zlomyseľného dovetku - "...alebo k trvalej invalidite". Bolo vžité, že pod športom, prispievajúcim k zdraviu, sa myslí cvičenie alebo športovanie na športoviskách, s primeraným vybavením, prípadne spôsobom, zodpovedajúcim uznávaným športovým disciplínam. Týmto chápaním sa športovanie stávalo vhodným len pre ľudí v určitej fyzickej kondícii, so športovým výstrojom a s prístupom na športoviská. Starším a chorým bol nielen šport, ale aj fyzická námaha skôr zakazovaný. To malo zaiste svoj význam - ako ukázala éra "joggingu", aj obyčajné pobiehanie po parku viedlo u netrénovaných, ale športuchtivých (prípadne hlavne rádoby "in") k zvýšenému počtu úrazov. Ale dá sa to aj ináč.

Akýkoľvek pohyb je lepší, ako nijaký. (Zdroj Pixabay, Kredit: free)

Nie až tak dávno boli publikované kvalitné štúdie, ktoré dokázali, že zdraviu prospešnou fyzickou aktivitou nemusí byť len cvičenie. Najskôr sa týkali ischemickej choroby srdca, čo je choroba, zodpovedná za infarkty myokardu, úmrtia v dôsledku srdcového zlyhania a ďalšie nepríjemnosti. Udržovanie srdca v kondícii určitou dávkou fyzickej záťaže sa ukazuje rovnako prospešné, ako iné, náročnejšie a drahšie spôsoby primárnej aj sekundárnej prevencie. Najnovšie odporúčania Európskej kardiologickej spoločnosti uvádzajú ako minimum 150 minút miernej fyzickej záťaže týždenne (alebo 75 minút intenzívnej záťaže). Pripomenieme ešte, že záťaž by mala byť rozdelená na niekoľko dní v týždni, prípadne na viac kratších časových úsekov. A počíta sa aj rýchla chôdza do zamestnania, výstup po schodoch namiesto použitia výťahu alebo aj nie veľmi namáhavá práca v záhradke, pričom každý si môže zvoliť takú aktivitu, ktorou svojmu telu neubližuje (najmä kĺbom alebo chrbtici). Vekové obmedzenie pre tieto odporúčania nie je a tí, ktorí nezvládajú predpísané kvantum fyzickej záťaže, majú sa pohybovať, koľko zvládajú - aj málo je lepšie, ako nič. Čo viac, sú poznatky, že primeraná fyzická aktivita zlepšuje prognózu napríklad aj tak vážne chorým, ako sú pacienti po prekonanom infarkte myokardu (čo ostro kontrastuje s prísnym pokojom na lôžku, prikazovaným pred niekoľkými desaťročiami) - podľa publikovaných výsledkov možno ešte viac, ako všetky medikácie, vymenované v odborných kardiologických smerniciach.

Spoločenské kontakty sú pre starých ľudí dôležité. (Zdroj Pixabay, Kredit: free)

Kardiovaskulárne ochorenia nie sú jediné, pri ktorých má fyzická aktivita význam. Z iných častých ochorení je užitočná napríklad pri prevencii cukrovky 2. typu a jej komplikácii. To sa javí celkom pochopiteľné, pretože vznik tohto typu cukrovky súvisí s nadváhou a väčšina jej komplikácii je dôsledkom cievnych ochorení. Menej jasný je mechanizmus, akým pohybová aktivita chráni pred vznikom nádorov. U fyzicky aktívnych ľudí je však podstatne nižší výskyt takých častých nádorov, ako karcinóm hrubého čreva alebo karcinóm prsníka. Avšak, ako v mnohých iných situáciach, korelácie, zistené v štúdiach nemôžu byť bez bližšieho skúmania prehlásené za kauzálne vzťahy (ako sa to občas stáva).

Dobrým znamením je záujem o okolie a nové poznatky. (Aj o klebety). (Zdroj Pixabay, Kredit: free)

Zaujímavý je aj pozitívny vplyv aktivity, a to nielen fyzickej, na spomalenie rozvoja kognitívneho deficitu a demencie u starších ľudí. Akým spôsobom by mohla fyzická aktivita ovplyvniť mentálne schopnosti, nebolo jednoznačne preukázané. Dá sa predpokladať, že by to mohlo fungovať aj nepriamo, cez spomalenie rozvoja aterosklerózy aj v prípadoch, kedy nie je hlavnou príčinou demencie, napríklad pri Alzheimerovej chorobe. Je dávno známe, že u ľudí so záujmom o okolie, sociálne kontakty, nové poznatky a aktívne prežívanie voľného času prejavy sa prejavy demencie rozvíjajú pomalšie. Aj preto sú takéto aktivity odporúčané. Súvislosť so záujmom o pohyb a schopnosťou samostatne sa pohybovať je zrejmá - z postele alebo kresla sa sociálne kontakty udržujú ťažko a spoznávanie nových vecí je v lepšom prípade obmedzené na televíznu obrazovku. To dokumentujú aj poznatky, že strata alebo závažné poškodenie zraku a sluchu, podobne ako dlhodobé (mesiace trvajúce) hospitalizácie alebo pobyty na lôžku stratu kognitívnych schopností výrazne zhoršujú.

Osamelý koniec života na lôžku v ústave nechce zažiť nikto. (Zdroj Pixabay, Kredit: free)

Ale pasívne sledovanie televízie nespomaľuje stratu psychickej výkonnosti, na rozdiel od práce s počítačom, ktorá je spojená s preukázanou aktivitou rozsiahlych oblastí mozgovej kôry. Záleží teda aj na činnosti, ktorú vykonávajú tí, ktorí už nie sú schopní fyzickej aktivity - aj keď platí, že aj málo, dokonca minimum pohybu je lepšie, ako nijaký.

Horšou správou je, že pokus o zlepšenie kognitívnych schopností u sociálne izolovaných pacientov s demenciou napomáhním k vytvoreniu nových spoločenských kontaktov a aktivít, bol neúspešný. Zhoršovanie príznakov demencie sa niekedy zastavilo, ale zlepšenie sa nedostavovalo. To by sa dalo interpretovať aj tak, že na rozdiel od zníženej mobility, ktorá sa niekedy môže po rehabilitácii zlepšiť, strata mentálnych schopností je už nevratná. Keď k tomu pridáme fakt, že pre väčšinu typov demencie (s výnimkou zriedkavejších druhotných, napr. pri nedostatku vitamínu B12 alebo zníženej funkcii štítnej žľazy) nejestvuje skutočne účinná liečba, fyzická a spoločenská aktivita ostáva jedinou možnosťou, ako sa vyhýbať smutnej osamelej starobe v posteli. To je však predovšetkým závislé na prístupe každého človeka - organizácie alebo blízki môžu aktívity umožniť či uľahčiť, ale nie absolvovať v zastúpení. (A aj prílišná starostlivosť, ktorá zbavuje síce chorého, ale ešte kompetentného seniora všetkých bežných starostí o seba a svoje potreby, by mohla byť nakoniec kontraproduktívna.) V tejto súvislosti je povšimnutiahodný aj poznatok, že vzdelaní a múdri ľudia s trvajúcim záujmom o nové poznatky sa častejšie dožívajú vysokého veku v dobrej kondícii.

Problém, ako sa postarať o nesamostatných starých ľudí, bude len narastať s tým, ako pokroky v medicíne umožnia udržať ich nažive stále viac. Nie je nádej, že samotná medicína bude v dohľadnej budúcnosti schopná nájsť spôsob, ako všetkým umožniť aktívnu, alebo aspoň dôstojnú starobu. Toto je veľmi necitlivé konštatovanie, ale spoločnosť už dnes nemá dostatok opatrovateľov pre všetkých starých, odkázaných ľudí. Zamestnaní príbuzní (aj bez zvyšovania dôchodkového veku) to nakoniec nezvládnu a import opatrovateliek zo zahraničia je výsadou len niektorých krajín. Sústreďovanie tých najodkázanejších do ústavov, kde pri obmedzených možnostiach pohybu a v spoločenskej izolácii mnohí nevyhnutne podliehajú ešte rýchlejšej strate fyzických a mentálnych schopností a spejú k skorej smrti v osamelosti, je zlou, ale často objektívne jedinou možnosťou. Za takejto situácie, ktorá zrejme ešte dlho nebude mať všeobecne dostupné a dobré riešenie, je tu len jediná dobrá rada: včas aktívne pracovať na tom, aby sme sa do nej tiež nedostali.

Veľmi dobrý súhrn, bohužiaľ, v angličtine zde.