Základňa záchranárov vo vstupe do jaskyne Tham Luang. Kredit: NBT news report, CC BY 3.0

Pôvodne si ani skúsení potápači nevedeli predstaviť, ako by sa mohli mladí športovci, uviaznutí štyri kilometre v zaplavenom jaskynnom systéme, za niekoľko hodín vyškoliť k prístrojovému potápaniu niekde v tmavej zaplavenej jaskyni. Pochybovali o tom aj záchrancovia a pôvodne uvažovali, ako uviaznutých mladých futbalistov udržať nažive v podzemí niekoľko mesiacov do ústupu monzúnových lejakov. Nedarilo sa nájsť alebo zriadiť iný prístup do zatopenej jaskyne, čerpanie vody a opatrenia na zníženie jej prítoku znížili hladinu len minimálne (a po ukončení čerpania voda stúpala tak rýchlo, že záchranári museli zanechať v podzemí časť vybavenia). Vývoj situácie, najmä klesajúca koncentrácia kyslíka v jaskyni ich donútil hľadať rýchle riešenie (práve pri doprave kyslíka zahynul jeden zo záchrancov, skúsený potápač Saman Kunan).

Okrem záchranárov, ktorí sa zišli z celého sveta (okrem thajských odborníkov napr. špecialisti z USA, Číny, Austrálie; Česká republika ponúkla výkonné čerpadlá, ktoré sa ale v miestnych podmienkach nedali použiť), riešenie hľadal aj 50-60 členný lekársky tím so stovkou zdravotníkov na mieste a ďalšími konzultantmi, vrátane špecialistov so skúsenosťami v americkej armáde a so záchrannými operáciami v amerických národných parkoch, ako aj špecialisti najmä z odboru anestézie a intenzívnej medicíny a medicíny potápania. S uviaznutými prebýval v jaskyni aj thajský vojenský lekár zo špeciálnych oddielov námorníctva.

SPUSTIT VIDEO

Potápači, pripravujúci sa na vstup do zatopenej jaskyne - video.

Medzi najväčšie hrozby patrilo podchladenie, pretože chlapci museli počas prepravy stráviť asi 2 hodiny ponorení vo vode s teplotou okolo 20 st.C. Ďalšie vážne obavy sa týkali vzniku panickej reakcie zachraňovaných počas dlhej cesty, ktorá viedla aj pod vodou a v tesných, tmavých, kalnou vodou zaplavených priechodoch. Jej dôsledky mohla ešte zhoršiť skutočnosť, že potápačské obleky boli pre chlapcov malého vzrastu a naviac vychudnutých po dlhom pobyte v jaskyni príliš veľké. Celotvárové masky síce odstránili hrozbu, že by sa zachraňovaný udusil v dôsledku straty náustka s prívodom dýchacej zmesi (použitý bol 80% kyslík), ale pri veľkostiach, ktoré boli k dispozícii, vznikol problém s ich dobrým utesnením. Aj tak musel poverený člen záchrannej skupiny stále kontrolovať, či spod masky neuniká vzduch.

Nakoľko sa predpokladalo, že sa nebude dať celkom zabrániť podchladeniu, boli vopred pripravené aj postupy pre ošetrovanie zachránených po vyslobodení.

Hneď, ako sa objavili prvé zábery zachránených, začali sa šíriť dohady, že sú pod vplyvom drog. Lekársky tým sa k tomu spočiatku (na základe rady PR poradcov) nevyjadroval, aby nebol vystavený prípadnému tlaku médii a iniciatívnych laikov, neskôr však oficiálne priznal a vysvetlil, aké lieky boli zachráneným podané.

Pred transportom dostal každý zachraňovaný dávku sedatíva alprazolamu a tiež atropínu, čo približne zodpovedá premedikácii pred celkovou anestéziou (upokojenie pacienta, zníženie sekrécie hlienov v dýchacích cestách, prevencia poklesu tlaku a pulzu). Tieto lieky boli doplnené anestetikom ketamínom. Podaná dávka (5mg/kg)zrejme spôsobila hlbokú sedáciu zachraňovaných, takže pod vodou boli prevažne pasívne vlečení a postrkovaní záchrancami. Práve použitie ketamínu bolo v daných podmienkach nezvyčajné, hoci je to bezpečné anestetikum, vhodné zvlášť pre použitie v medicíne katastrof, pretože nevyžaduje starostlivé sledovanie pacienta. Je to tiež látka s mnohorakými účinkami, aj halucinogénnymi, pre ktoré býva zneužívaná aj ako droga.

SPUSTIT VIDEO

Video BBC.

Na rozdiel od iných anestetík, v použitej dávke nespôsobuje nestabilitu krvného obehu a dýchania (čo na operačnej sále nebýva kritický problém, ale pod vodou by to bola fatálna komplikácia). Keďže spôsobuje vazokonstrikciu (zúženie ciev), je predpoklad spomaľovania strát tepla z organizmu. Pri odoznievaní každej anestézie môže dôjsť k nežiadúcej dezorientácii a nepredvídanému správaniu pacienta, preto bolo podstatné, že ketamín bolo možné podať opakovane, aj do svalu cez potápačský oblek, aby sa zabránilo nežiadúcemu odozneniu jeho účinku (väčšina zachraňovaných dostala od sprevádzajúceho lekára ďalšiu dávku po 350 - metrovom úseku pod vodou v jaskynnom priestore 8).

U niektorých zachránených došlo podľa predpokladu k ľahkému podchladeniu, najnižšia uvedená teplota bola 34,8 st.C, teda nešlo o nebezpečné podchladenie. Preto boli počas transportu do nemocnice a v nemocnici vykonané opatrenia proti ďalšej strate telesného tepla a v nemocnici bol odsledovaný návrat telesnej teploty k norme a podľa potreby aplikované aj aktívne zahrievanie. Zachránení okamžite dostali infúznu liečbu, ktorou sa stabilizoval krvný obeh. Nakoľko boli dlhšiu dobu vystavení vlhkému prostrediu v jaskyni, boli obavy z napadnutia ich oslabených organizmov infekciami a dostali preventívne liečbu antibiotikami. Hoci nedošlo k ohrozeniu zdravia, lekári dodatočne vyjadrili aj názory, že niektoré veci sa mohli pripraviť lepšie a postupy sa skutočne mierne upravovali v priebehu akcie podľa priebežne získavaných skúseností - tým sa aj postupne skracovala doba transportu. Bola to však prvá záchranná akcia za takýchto zložitých podmienok a nakoniec plne úspešná.