Klasický ortuťový teplomer sa používa jednoducho, funguje bez batérii

Zlatým štandardom pri meraní telesnej teploty je meranie pomocou termočlánku v pľúcnej tepne. Týmto meraním sa dá zistiť najsmerodatnejšia hodnota - teplota jadra ľudského tela. Používa sa však len u kriticky chorých pacientov a tento údaj býva len jedným, skôr tým menej dôležitým z viacerých meraní, ktoré sa pomocou zavedeného katétra dajú vykonať (zavedenie centrálneho katétra nie je ani jednoduché, ani úplne bezpečné). Pre každodennú prax je skoro vždy dostačujúce neinvazívne meranie teploty, ktorým sa nezisťuje teplota jadra, ale periférie ľudského tela, ktorá je o niečo chladnejšia. Malo by však byť urobené správne a vyhodnotené s vedomím možnej chyby.

Nie je málo pamätníkov, ktorí zažili jednoduché posudzovanie "práceschopnosti" u rodičov, vychovávateľov alebo aj školských (prípadne aj iných) lekárov: máš menej, ako 37 °C - ideš do školy, máš 37 °C a viac - môžeš ostať doma. A je zbytočné pripomínať metódy, ktoré vynaliezaví žiaci používali, aby teplota na ortuťovom teplomeri prekročila to kúzelné červené číslo 37,0 práve v deň písomky.

Podobný elektronický teplomer sa používa tiež celkom jednoducho...

Že hranica, ktorú považuje termoregulačné centrum v hypotalame za horúčku, býva u každého človeka o niekoľko desatín stupňa iná, som už písal v inom článku (Horúčka a jej liečba). S tým súvisí fakt, že niekto sa môže cítiť zle aj pri teplote 36,9 °C a iný sa má aj s teplotou 37,5°C celkom dobre. Keď k tomu pripočítame chyby merania, zistíme, že významné nie sú nejaké desatiny, ale skôr celé stupne Celziovej stupnice. A najdôležitejšie je, ako sa cíti samotný pacient a aký je jeho celkový stav. Starí ľudia s oslabenou imunitou totiž môžu umrieť na závažnú infekciu, napríklad zápal pľuc, aj bez horúčky.

Teplota periférnych častí ľudského tela je síce nižšia, ako jeho jadra, ale podľa nej sa dá usudzovať, aká je asi hodnota teploty vnútorných častí tela. (Pritom ani tá nie je všade rovnaká - napríklad trochu teplejšie sú pracujúce svaly, alebo chladnejšia je krv, odtekajúca z pľúc pri dýchaní studeného vzduchu) Za neinvazívne meranú teplotu, ktorá sa najviac blíži teplote jadra ľudského tela, sa považuje teplota v konečníku. Ale "neinvazívnosť " merania je v tomto prípade diskutabilná - zavádzanie teplomeru do konečníka je nepríjemné a meranie, či jeho presnosť záleží na splnení viacerých podmienok: neprítomnosť stolice, žiadne poranenia alebo zápal konečníka. Dodržanie hygieny pri meraní viacerých osôb tým istým teplomerom vyžaduje procedúry, ktoré trvajú istý čas - teplomer, ktorý bol v konečníku, nestačí jednoducho opláchnuť a ponoriť do dezinfekčného roztoku, ako teplomer, ktorým sa merala teplota v ústach alebo podpazuší.

... ale k takémuto prístroju si radšej prečítajte aj návod na použitie.

Protikladom sú bezkontaktné teplomery, používajúce infračervené čidlo, ktorými sa meria teplota kože, ale takéto merania sú zaťažené veľkou chybou (a to aj merania nad temporálnou tepnou pred uchom, kde by mala teplota kože byť blízka teplote krvi). Preto je snaha merať teplotu pod povrchom tela. Klasicky sa to robí meraním teploty v ústach, čo kladie zvýšené nároky na starostlivú dezinfekciu teplomera pred použitím u rôznych pacientov. Ale aj teplota na rôznych miestach ústnej dutiny kolíše v rozpätí vyše pol stupňa a je potrebná spolupráca pacienta, aby teplomer držal na správnom mieste - pod jazykom a nedýchal ústami. Ani nápad merať teplotu ušného bubienka sa bezvýhradne neosvedčil: pokiaľ meraniu nebráni ušný maz alebo zapálený zvukovod, laik si nikdy nemôže byť istý, či meria teplotu bubienka, alebo o niečo nižšiu teplotu zvukovodu. Najpraktickejší spôsob z hľadiska presnosti aj hygieny sa preto javí u nás obvyklé meranie teploty v podpazuší, kde je hrot teplomera uspokojivo izolovaný od chladného okolia správnym priložením ramena k telu.

Pre každé miesto merania sú hranice normálnej teploty trochu odlišné: horná hranica normálnej teploty v podpazuší je známych 37,0°C, na ušnom bubienku 37,4°C, v ústach 37,6°C, v konečníku 37,8°C a horná hranica teploty jadra ľudského tela sa udáva na 37,9°C. Pričom tieto čísla sa môžu v rôznych knihách ešte trochu líšiť. A ešte každý prístroj má svoju vlastnú chybu merania. Táto je však oproti chybe merania, ktorá vzniká nesprávnym postupom merania, vcelku zanedbateľná. Meranie teploty zvukovodu namiesto ušného bubienka, meranie na nesprávnom mieste úst (alebo po vypití chladného alebo naopak horúceho nápoja), vypadnutý teplomer z podpazušia, príliš krátke meranie, to všetko znamená odchýľku aj o celý stupeň, a nesprávne meranie kožnej teploty ešte väčšiu (aj keď chyba prístroja je tu minimálna).

Takže, napriek tomu, že výsledok merania telesnej teploty sa udáva na desatiny, treba ho brať s istou rezervou a ak nie je v súlade so stavom pacienta, treba merať radšej znova a dôkladne. Nakoniec, pacienti najhoršie znášajú ani nie tak samotnú vysokú teplotu, ako jej náhle zvýšenie, sprevádzané pocitom zimy, slabosťou a triaškou - zimnicou. Zvýšenú teplotu, v zhode so skutočnosťou, nameriame až potom, ako triaška prejde, takže meranie teploty sa oplatí aj opakovať.

Ako pri mnohých bežných a (zdanlivo) jednoduchých vyšetreniach, aj pri meraní telesnej teploty záleží na dodržaní postupu a správneho zhodnotenia nameranej hodnoty. To je dôležitá informácia pre laikov - a mali by sa nad ňou zamyslieť aj mnohí zdravotníci.

Kovová ortuť je síce netoxická (ani jej škodlivosť v starých amalgámových zubných výplniach sa nepovažuje za jednoznačne preukázanú), ale aj tak bruselskí úradníci vyprodukovali odporúčanie, aby sa osvedčené ortuťové teplomery prestali používať a väčšina štátov ho rešpektovala (Slovensko áno, ale údajne nie Nemecko alebo Česká republika). Na nemocničných oddeleniach sa potom začali súbežne (často chaoticky) používať rôzne typy teplomerov a hranica normy 37.0 °C prestala byť všeobecne platná. Niet sa čomu čudovať - pokiaľ neprišiel nejaký príkaz zhora, sestričky si starostlivo chránili posledné ortuťové teplomery, ktoré sa používajú jednoduchšie a potom ich používali súbežne s elektronickými. A zdá sa, že mnohí zdravotníci si to neuvedomil - asi sa málokde zaznamenáva, akou metódou bola teplota meraná. Do zdravotných záznamov sa tak vnášala a pravdepodobne ešte často vnáša dodatočná chyba (viď aj článok Normalizované odchýľky v medicíne). Ale keďže v svetovej odbornej literatúre sa začali objavovať články o spoľahlivosti merania telesnej teploty, o probléme sa aspoň niekde vie... a snáď sa začne riešiť časom aj na pracoviskách u nás.   "Nič nie je také zložité, aby sa nedalo ďalej skomplikovať." (Murphy)