Kardiostimulátor, hore je prípojka na kardiostimulačnú elektródu. Kredit: Pixabay.

Kardiostimulátor je implantovaný lekársky prístroj, ktorý dokáže v prípade potreby, pri zastavení alebo prílišnom spomalení činnosti srdca elektrickými impulzmi riadiť jeho činnosť. Samozrejme, nie je to zázračné zariadenie, ktoré dokáže prebudiť k životu ťažko choré, zlyhávajúce srdce, dokáže však zachrániť život pacientom, ktorých ináč ešte práceschopné srdce zastavuje kvôli poruche v tzv. prevodovom systéme srdca, štruktúrach, ktoré riadia sťahy srdcových predsiení a komôr. Éra liečby implantovanými kardiostimulátormi začala hneď niekoľko rokov po objave tranzistora, ktorý umožnil výrobu tohto miniatúrneho, ale technicky vôbec nie zložitého elektronického zariadenia. Vcelku primitívne zariadenie bolo čoskoro možné s rozvojom polovodičovej techniky rozširovať o ďalšie funkcie, vynález lítiovej batérie predĺžil jeho životnosť a dnešné procesorom riadené a už podstatne menšie kardiostimulátory dokážu podrobne monitorovať činnosť srdca, snímať ukazovatele záťaže organizmu a tomu prispôsobiť svoju aktivitu. V súčasnosti sú k dispozícii aj kardiovertery-defibrilátory, ktoré dokážu zistiť život ohrozujúce poruchy srdcového rytmu (nielen komorovú fibriláciu) a úspešne ich zvládnuť zvláštnym režimom kardiostimulácie alebo defibrilačným elektrickým výbojom, a ešte si aj záznam EKG ukladajú do pamäte, aby lekár nasledovne mohol zhodnotiť, čo sa s pacientom deje a prípadne optimalizovať ich nastavenie.

Takéto prístroje však nie sú celkom lacné (odhliadnuc od ceny implantácie a nasledovnej starostlivosti), avšak zas nie tak drahé, aby zruinovali zdravotné poisťovne, ktoré sa v bohatých štátoch nezdráhajú ich použitie uhrádzať. Oproti minulosti, kedy pacienti za život spotrebovali niekoľko kardiostimulátorov (vymieňali sa spravidla pre vybitie batérie), dnes mnoho kardiostimulátorov svojich pacientov prežíva. V bohatých krajinách sa na milión obyvateľov implantuje ročne až 1000 kardiostimulátorov, ale v chudobných len niekoľko kusov. Treba tiež podotknúť, že implantácie už dávno nie sú len bezprostredne život zachraňujúce, ale mnohé sa realizujú aj z dôvodu predpokladaného predĺženia a skvalitnenia života (ktoré sa nemusí naplniť).

Pacient s kardiostimulátorom, implantovaným pod kožu pod ľavou kľúčnou kosťou. Kredit: Unsplash.

Riešením pre chudobných pacientov by mohlo byť opätovné použitie explantovaných kardiostimulátorov. Je to totiž tak, že kardiostimulátor sa v tele mnohých pacientov príliš nenarobí, len sníma činnosť srdca a občas, niekedy vyslovene zriedkavo, na chvíľu "zaberie". Alebo bol implantovaný ťažko chorému pacientovi, ktorý s ním žil len krátko. Technicky, takéto kusy môžu pracovať ešte dlho. Preto Thomas Crawford, kardiológ na University of Michigan Medical School, so spolupracovníkmi vypracoval postup na sterilizáciu a renováciu použitých kardiostimulátorov, ktorých batérie umožňujú ešte najmenej ďalších 6 rokov prevádzky. Podarilo sa im získať aj súhlas na vyvezenie týchto prístrojov z USA, kde je ich opätovné použitie zakázané. Cena renovácie kardiostimulátora je okolo 100 dolárov, pričom nový stojí najmenej 2000 dolárov (a zložitejšie aj 5000).

V rámci štúdie My Heart Your Heart bolo porovnaných 300 pacientov v siedmich krajinách Latinskej Ameriky a Afriky, ktorým bol na základe náhodného výberu implantovaný buď nový alebo renovovaný kardiostimulátor. Predbežné výsledky po 90 dňoch nevykázali nijaké rozdiely vo výskyte komplikácii. Cieľom štúdie je porovnanie okrem výskytu komplikácii samotnej implantácie aj počtu porúch zariadenia alebo nevysvetlených úmrtí, ktoré by mohli byť následkom poruchy. Prostriedky štúdie stačia na ročné sledovanie pacientov, pričom autori by si priali sledovanie aspoň 5 rokov, pretože renovované kardiostimulátory technicky pravdepodobne vydržia ešte dlhšie.

EKG pacienta s fungujúcim kardiostimulátorom, jeho impulzy sú zakrúžkované: stimulujúci predsiene je červený, komory modrý. Kredit: James Heilman, MD, Wikipedia. CC BY-SA 3.0

Ako podotkol Miguel Leal, kardiológ z Emory University v Atlante, nejedná sa o prvý pokus o znovupoužitie kardiostimulátorov. Prekážky sú však prevažne organizačné a právne, nie technické. Okrem zmien v zákonoch a predpisoch, bolo by treba zorganizovať register pacientov - možných dobrovoľných darcov a program odberov prístrojov z mŕtvych tiel (poznámka - to je dosť jednoduché a nemusel by to robiť lekár), ako aj vytvoriť systém evidencie potenciálnych prijímateľov týchto zariadení a nájsť či vyškoliť lekárov, ktorí by mohli kardiostimulátory implantovať, nastaviť a kontrolovať v cieľových krajinách.

Autori štúdie dúfajú, že prekážky sa postupne podarí prekonať, aj keď to najskôr nebude trvať mesiace, ale skôr roky. Veľmi približný prepočet ukazuje, že počet kardiostimulátorov v USA a iných bohatých štátoch, ktoré nasledujú svojich majiteľov do hrobu, alebo sú zlikvidované, by mohol pokryť významnú časť tej najnutnejšej potreby v rozvojových krajinách.

Zdroj

Brian Owens: Reconditioned Pacemakers Expand Access. Medscape, 17.11.2024